Mám rada nové začiatky. Či už je to nová kniha a jej prvé strany, alebo nový nepopísaný zápisník, s čistými stránkami, ktoré čakajú kedy ich zaplním. Dokonca mi nevadí ani začiatok jesene, hoc milujem leto.

Ako dieťa som sa vždy tešila na začiatok prázdnin, ale musím sa priznať, že ma očakávaním a radosťou napĺňal aj prvý september. Bola som zvedavá na nové zážitky, na kamarátov, spriadala som nové plány. Tešila som sa na tú zmenu, ktorú so sebou september prinášal. Nejak to vo mne ostalo a 1. september je pre mňa takým malým Novým rokom.

Nie som veľmi na novoročné predsavzatia. Jasné, že idem s davom a aj ja si ich dávam, ale ešte asi nikdy sa mi ich nepodarilo splniť. Ja si radšej plánujem svoje sny.

Mám doma taký malý zošitok (nikto o ňom nevie) a zapisujem si tam svoje túžby. Niekde som totiž čítala, že ak svoje sny, plány a predstavy dáme na papier, že sa stanú reálnejšími a ľahšie sa dosahujú. Tak teda poctivo zapisujem. A verte, či nie, niektoré sú už odškrtnuté. Tak to asi naozaj funguje. (na 100% tomu uverím, ak sa raz ocitnem v New Jersey na koncerte Bon Joviho)

Deti majú tiež svoje sny a veľké plány. Niektorí malí drobci už teraz vedia, že budu ošetrovatelia v ZOO, zmrzlinári alebo speváci. Niekedy sa nám to môže zdať smiešne a nereálne, ale nikdy nemôžme s istotou povedať, či sa táto detská vášeň nepremení na niečo trvalé. Netreba preto v deťoch tieto krásne predstavy utláčať. Nech len snívajú vo veľkom.

Vision board

Chcela som vedieť, čo majú v pláne moje dievčatá. Samozrejme viem, že túžia po novej Barbie a psíkovi, bola som ale zvedavá aké sú ich sny a plány, na ktorých vedia zapracovať ony samé, a ktoré sa týkajú ich napredovania. Či majú v pláne niečo nové skúsiť, naučiť sa alebo zažiť.

vision board

Začali sme rozhovorom.

O tom aké dôležité je snívať, že je to prvý krok k tomu aby sme niečo veľké dosiahli. O tom, že nestačí len snívať, že musíme pre svoje sny aj niečo spraviť, niekedy sa obetovať a zaprieť lebo to môže byť ťažké. O tom, že je dobré mať nejaký plán ako dosiahnuť svoj cieľ, aby sme vedeli, ktorá cesta k nemu vedie.  A nakoniec o tom, že je fajn si to všetko dať na papier, aby sme to mohli mať na očiach.

Chvíľu sme sa zamysleli a potom sme si naše plány a sny začali spisovať. Aby toho nebolo na dievčatá veľa, riešili sme len nastávajúci školský rok.

No a keďže moje deti milujú strihanie, lepenie a kreslenie, tak sme neostali len pri nudnom zapisovaní ale spravili sme si takzvaný “vision board” (v slovenčine som našla preklad nástenka cieľov, no to sa mi vôbec nepáči, radšej ostanem pri tom anglickom).

vision board

Všetko čo sme k tomu potrebovali sme mali doma. Okrem výkresu, lepidla a nožníc sme potrebovali staré časopisy, letáky, rôzne informačné bulletiny Prehrabávali sme sa v nich a hľadali vhodné obrázky, ktoré by vyjadrovali naše plány. Pri niektorých sme si pomohli aj obrázkami z internetu (lebo je ťažké zohnať v letákoch leva, či tigra).

vision board

Povystrihované obrázky sme už len naaranžovali na papier, nalepili a dopísali k nim stručne čo vyjadrujú.

Bolo zaujímavé sledovať ako všetky premýšľajú, čo na svoj zoznam dať. A ešte zaujímavejšie bolo sa na konci porozprávať, čo ony samé môžu spraviť pre ich konkrétne ciele.

Každá si svoj “vision board” zalepila na viditeľné miesto, nech ich majú stále na očiach, aby sme náhodou nezabudli kam smerujeme. Už teraz sa teším na ten moment, keď zistíme, že sa nám naše túžby darí plniť.

 

domáca škola na jazere

A je tu koniec. Koniec ďalšieho školského roka. Pre väčšinu ľudí nič výnimočné, no pre našu rodinu bol tento rok jedinečný.  V septembri som vôbec netušila, čo ma čaká, do čoho sa to púšťam a kam nás  všetkých domáca škola zavedie. Keď sa ma pred rokom ľudia pýtali, ako dlho plánujem učiť deti doma, moja odpoveď vtedy bola, že potrebujem prežiť prvý rok, aby som vedela čo ďalej. Vtedy sa mi to zdalo strašne vzdialené, nevedela som si predstaviť čo bude o rok. A ono je to zrazu tu.

Prežili sme prvý rok. Nebolo to vždy ružové, ale keď sa ma teraz niekto spýta čo plánujem ďalej, či do toho ideme zas, moja odpoveď je už jasnejšia. Áno ideme ďalej. Už nepotrebujem mať pred sebou nejakú métu, ktorú potrebujem zdolať, aby som vedela, že sa mi tento spôsob života páči a že nám ako rodine maximálne vyhovuje. Nie je to jednoduchá cesta, ale je zaujímavá a krásna. Nielen deti sa za tento rok veľa naučili. Žiakom som bola aj ja a ani som netušila s čím všetkým sa budem pasovať, čo všetko budem musieť zdolať a ako to poznačí mňa. Lebo domáca škola nie je len o deťoch a o ich vedomostiach. Domáca škola je škola pre celú rodinu.

Čo nám domáca škola dala

Domáca škola nám dala slobodu. Máme slobodu v tom kedy sa začneme učiť a či sa vôbec niektorý deň učiť budeme. Máme slobodu v tom ako sa budeme učiť. Či dnes preležíme celý deň na gauči s knihou o ľudskom tele, alebo o gréckych bájach, alebo pôjdeme do lesa pozorovať chrobáky, či zbierať zaujímavé listy do herbára. Máme slobodu v tom, či danú látku preberieme do hĺbky, alebo cez ňu preletíme, lebo ju momentálne k životu nepotrebujeme. Máme slobodu behať po vonku, keď cítime potrebu byť v pohybe, alebo si miesto prírodovedy zapneme seriál o vynálezcoch. Večer nás už netlačí čas, že treba ísť urýchlene do postele a ako na povel zaspať, lebo ráno treba vstať, pretože škola nepočká.

domáca škola na jazere

Domáca škola nám dala viac spoločného času. Nehovorím, že vždy je to ideálne, dokonca zo začiatku to bola jedna veľká katastrofa. Akoby sme sa nanovo museli spolu učiť žiť. Každé z mojich dievčat je jedinečná osobnosť, ktorá odo mňa požaduje jedinečný prístup. Každá je iná, svojská a učenie doma im pomáha, aby ostali samé sebou. Nemusia sa na nič hrať, nemusia sa nikomu zapáčiť, lebo mne sa už páčia aké sú. Nemusia nám doma nič dokazovať, nemusia sa hnať za známkami a pretekať sa kto je lepší. Každá je tu za seba a pritom sme spolu.

Sú dni, kedy si trhám vlasy a pýtam sa, čo som to spravila, či mi toto bolo treba. Sú dni keď je asi lepšie nevstať z postele a ostať pod perinou a tváriť sa, že nie som. Aj u nás to vyzerá ako na bojisku, aj u nás sa plače, kričí, vrieska, dupe nohami a trieska dverami. A áno, kričím aj ja, sem tam sa vyhrážam, sem tam ich posielam naspäť do školy. Sme úplne obyčajná rodina, s bežnými deťmi a s bežnými starosťami. Ale tým, že sme stále spolu, obrusujeme naše charaktery a učíme sa byť tolerantnejšie.  Som to ja kto ukazuje mojím deťom smer, keď občas vyjdu z dráhy a ony ma zas učia nebrať život príliš vážne, keď občas zabudnem, že som hlavne mama a až potom učiteľka.

Domáca škola ma učí viac dôverovať vlastným deťom. Veľakrát na deti nazeráme ako na osoby, ktoré treba stále usmerňovať, niekam tlačiť, lebo my dospelí vieme najlepšie. No ak na deti tlačíme, ak ich stále niekam postrkujeme, kde ony byť nechcú, alebo práve nemôžu, rýchlo to vycítia a búria sa. A všetci vieme ako vyzerá detská vzbura.

Aj mne dlho trvalo uvedomiť si, že domáca škola nie je škola doma.  Zo začiatku som sa bála urobiť niečo inak. Bojovala som s obrovským pocitom zodpovednosti za vzdelanie mojich detí. Mala som veľké pochybnosti sama o sebe, či som dobrý učiteľ, či to zvládneme. Moje učiteľské ja je zvyknuté byť skôr vodcom ako partnerom. Musela som sa naučiť dôverovať deťom a nechať ich, aby na seba prebrali istú časť zodpovednosti za svoje vzdelanie a miesto dirigovania, radšej byť vedľa a byť pripravená pomôcť. No, učím sa aj ja a stále je čo zlepšovať.

Domáca škola mi utrieďuje priority. Uprataný dom? Zabudnite. Čerstvý obed každý deň? Málokedy. Nie je nič nezvyčajné, že na kuchynskej linke sa celý týždeň množia papiere, výkresy, nálepky a rôzne iné veci potrebné na dokončenie projektu. Spoločenské hry sú všade. Prací gél a tekuté lepidlo v chladničke nie sú nič výnimočné, veď sa práve vyrába trblietavý sliz. O fixkách, pastelkách a farebných perách, lepidlách v celej kuchyni sa mi už aj sníva. Hanka by vám vedela rozprávať, ktoré fixky sú najlepšie na cmúľanie, a ktorými perami sa najlepšie píše po rúčkach. Ja mám poriadok veľmi rada, preto sa snažím sama sebe nahovoriť, že toto je kreatívny chaos, ktorý moje deti podnecuje k tvoreniu.

domáca škola

Učiť deti doma je pre mňa veľká škola. Zisťujem aké mám limity trpezlivosti a koľko decibelov dokážem uniesť.  Učím sa efektívnejšie využívať voľný čas, ktorého je málo a snažím sa byť flexibilnejšia. Cvičím sa v sebaovládaní a empatii. Niekedy tak premýšľam, kto je u nás vlastne žiak a kto učiteľ.

 

Viete čo je lapbook? Neviete? Kto vie, určite mi dá za pravdu, že je to vec návyková a kto nevie, pozor na vec, pretože sa ľahko stanete závislými.  Ja som sa prvýkrát s pojmom lapbook stretla asi pred rokom a pol, keď som brázdila internet a rôzne zahraničné domoškolácke blogy. Čo to teda je?

Lapbook by som definovala ako interaktívnu knihu, ktorá nám pomáha utriediť nové informácie. Väčšinou obsahuje množstvo mini knižočiek, rôznych vrecúšok, otváracích okienok a iných interaktívnych prvkov, čo ho robí pre deti príťažlivým.

Slovo lapbook je zložené z dvoch anglických slov, lap a book, čiže lono a kniha.  Je to teda kniha, ktorá sa zmestí do lona dieťaťa (pretože je primárne určená pre deti).

Prečo je lapbook taký populárny?

  • Je lacný. Na jeho výrobu potrebujete obal na spisy, alebo postačia aj výkresy,  lepidlo, nožnice, kresliace potreby, farebné papiere, prípadne nejaké dozdobovacie pomôcky ako washi pásky, alebo nálepky.
  • Nezaberá veľa miesta. Hoci lapbook obsahuje veľké množstvo informácií, finálny produkt má po poskladaní len veľkosť papiera A4.
  • Zvládne ho vyrobiť každý. Aj prváčik, ktorý ešte nevie poriadne písať a základ budú tvoriť hlavne obrázky.
  • Je originálny a dáva priestor tvorivosti. Každý jeden lapbook, ktorý vytvoria deti je sám o sebe originál. Informácie, ktoré uchováva, spôsob ako ich deti zapíšu, akú formu si zvolia, ako ho vnútorne usporiadajú, to všetko je len na nich.
  • Je vysoko motivačný (a návykový). Deti rady strihajú, kreslia, vyfarbujú, lepia, vyrábajú rôzne knižky, skladajú papier do všetkých možných vzorov a rady sa s konečným výsledkom pochvália.
  • Je reprezentatívny. Pre nás domoškolákov je to aj forma výstupu. Povedzme si na rovinu, taká okienková knižka je oveľa viac príťažlivá ako nejaké obyčajné poznámky v zošite. Okrem toho vedie deti k estetickému cíteniu.
  • Je to perfektný spôsob triedenia a uchovávania informácií k nejakej téme. Lapbook môžte vyrábať pri hocijakej téme. Či sú to slovné druhy, alebo napríklad učivo z prírodovedy o rastlinách.
  • Podporuje aktívne a zážitkové učenie. Možno sa zdá výroba lapbooku zdĺhavejšia oproti obyčajnému zapísaniu informácií do zošita, ale deti si jeho výrobou toho zapamätajú viac a ak aj náhodou nie, vždy vedia, kde to nájdu.
  • Jeho výroba podporuje spoluprácu oboch mozgových hemisfér. Ľavá hemisféra je zodpovedná za našu logiku a vďaka nej dokážeme pracovať s faktami a pravá nám sprístupňuje umenie a vedie našu tvorivosť a fantáziu. A toto všetko je potrebné pri tvorbe lapbooku.
  • Rešpektuje rôzne štýly učenia. Niektoré deti sa učia tým, že kreslia, iné dávajú prednosť písaniu, niektoré možno preferujú grafy.

Ako ho vyrobiť?

Obal lapbooku tvorí obal na spisy. Kúpite ho v každom papiernictve. Môžte si ho ale vytvoriť aj z výkresov formátu A3, ktoré poskladáte a popriliepate k sebe ako na tomto  a tomto videu. Obal je hotový, treba ho naplniť. Výber témy je vysoko individuálna záležitosť, tak isto ako aj jej spracovanie. Čo robí lapbook takým príťažlivým sú rôzne mini knižočky, ktoré sa rôzne skladajú, otvárajú sa do všetkých smerov a kadejako vyčnievajú. Táto stránka ich ponúka obrovské množstvo. Stačí si ich stiahnuť do počítača, vytlačiť a použiť, alebo si vyrobíte svoje jednoduchým skladaním papiera.

A keďže sa hovorí, že radšej raz vidieť ako stokrát počuť, predstavím vám jeden z našich najnovších lapbookov, ktorý vyrobila Julinka.

  Titulka lapbooku

zadná strana, trošku  matematiky a angličtiny

lapbook

otvorený lapbook

lapbook okienka

Ak ste zvedaví na iný lapbook, môžte zablúdiť do našej kosatkovej témy, tam je už jeden nafotený.

Viete si predstaviť, žeby sa lapbooky začali vyrábať v školách? To by bola aká pecka. Pani učiteľky, čo vy na to?

 

kazdy den citame

Veľmi často dostávam otázku, ako to u nás funguje. Ako sa vlastne učíme, kedy sa učíme, čo vtedy robia malé dievčatá. Proste, ako vyzerá náš typický  deň. Pravdou je, že taký asi neexistuje. Niekedy sa ani 7 dní v jednom týždni na seba nepodobá.

Povedala som si, že to môže byť celkom zaujímavé, zmapovať si jeden taký obyčajný deň, no a voľba padla práve na ten dnešný. Takže nech sa páči.

ŠTVRTOK 6.4.2017

7:00 – Pre mňa a najmladšiu Hanku začína deň. Ocko už má po raňajkách a chystá sa na odchod do práce.  Uvarím si čaj a naraňajkujem sa. Hanka sa hrá so svojimi hračkami a ja si užívam chvíľku ticha, kým nevstanú ostatné baby. Ticho ma nabíja.

7:45 – Počujem kroky na chodbe a už vidím usmiatu Marušku. Pritúli sa ku mne a chvíľu len tak sedíme na gauči. Pomaly sa budia aj Terezka s Juli a začína klasický ranný kolotoč.

8:45 – Je po raňajkách. Kým odpratávam od stola, počujem, že dievčatá riešia, či je lepšie zvieratám v ZOO alebo v cirkuse. Tento týždeň sa zaoberáme zvieratkami, preto tá debata.

9:00 – Takmer každé ráno si čítame.  Dnes to boli knihy Double Trouble a The little giraffe.  Sedíme na zemi v obývačke, aby sa Hanka mohla vedľa nás hrať.

 

9:20 – Juli odchádza do detskej izby. V pondelok tam postavili ZOO, tak ju to veľmi láka.  S Terezkou si opakujeme anglické slovíčka. Má prichystané aj nejaké pracovné listy k preberanej téme. Vždy keď sa učíme, Maruška sa chce učiť s nami. Preto sa snažím vybrať niečo aj pre ňu. Dnes to boli zvieratká na vymaľovanie. Kým si obe dievčatá potichu pracujú, niečo mi tu nesedí. Hanka je už príliš dlho ticho. Nájdem ju v obývačke na koberci ako obhrýza môj mobil. Preto je tak ticho!

9:45 – Terezka dokončila angličtinu. Aj Maruška dokreslila a začala sa naháňať po kuchyni s Hankou. Len tŕpnem, aby si ani jedna neublížila, ale ten smiech stojí za to. Juli nás poctila svojou návštevou. Je hladná. Zrazu sú hladné všetky. Je čas niečo si zahryznúť. Kým vyberám jogurty, Julinka s Maruškou sa pohádajú, lebo obidve chcú dnes piť z toho jedného jediného pohára. Netrvalo to dlho, ale bolo to dosť intenzívne. Kto pozná našu Juli, vie koľko emócii ona vie dať do všetkého čo robí. Ale čo je dôležitejšie, dokázali si to vyriešiť bez môjho zásahu. Dnes bude piť z toho pohára Juli a zajtra Maruška. Uff..vydýchla som si.

10:10 – Julinka už ostáva pri nás. Podsunula som jej pracovný list, skrytý obrázok. Je zvedavá čo tam je, tak začína počítať.  Aby mala väčší kľud, my ostatné ideme do vedľajšej izby, tam kde je postavená ZOO. Maruška s Hankou sa hrajú so zvieratkami a my dve s Terezkou sa zaoberáme podstatnými menami. Na ZOO sa dajú krásne precvičiť.

10:35 – Niekto zvoní. Kuriér. Doniesol balík. Rýchlo sa obúvam a utekám vonku do toho upršaného počasia. Hanka sa vybrala za mnou, stojí za dverami a čaká na mňa.

10:40 – Z kuchyne počujem krik. Juli zle vymaľovala nejaké okienka a už ju to prestáva baviť. Bežím jej na pomoc, v pokoji to vyriešime a dohodneme sa, koľko okienok ešte vypočíta. Hanka zbadala krabicu fixiek na stole a dožaduje sa jej. Je to jej obľúbená zábavka, otvárať ich a zatvárať ich. Dokáže pri tom sedieť aj niekoľko minút. Terezka upratuje svoje veci zo stola. Na niečo sa chystá.

10:55 – Juli už končí so svojou matematikou (dnes vydržala naozaj dlho, aj keď samozrejme, že stihla dvakrát odbehnúť niečo podať Hanke, raz na WC, raz bola veľmi, ale fakt veľmi smädná). Zahlásila, že chce ešte angličtinu. Podľa mojich anglických pokynov vyfarbuje zvieratá.

11:15 – Terezka vybrala nitky, ihly a látku. Ide šiť vankúš do domčeka pre Petshopáka. Rozpráva mi ako na youtube videla, že keď zošije dva kúsky látky a potom ju otočí, nebude vôbec stehy vidno. Tak to chce skúsiť. Začína šiť obyčajným stehom, ponúknem jej, že ju naučím iný pevnejší steh. Privolí a tak jej ukazujem zadný steh. Stačilo parkrát a už si šije sama. Juli nám do toho hrá na flaute Lietala si lastovička. Maruška s Hankou sa hrajú. Maruška stavia vežu a Hanka ju búra.

11:25 – Juli si berie knihu a číta. Terezka šije a pospevuje si hymnu. Juli prečítala dve básne a otáča sa na mňa s výčitkou, prečo som ešte nenaučila hymnu aj ju. Kým stačím zareagovať, už ju to učí Terezka….a už spievajú obe.

11:50 –  Obedujeme skoro každý deň okolo dvanástej. Vo štvrtok chodia Teri s Julinkou na krúžky. Kým ja po obede uspávam Hanku, ony sa vychystajú. Dnes, keď vonku prší, ich tam odváža ocko, ktorý si odskočil z práce. Doma zavládne na chvíľu ticho a ja mám čas uvariť si kávu a oddýchnuť si. S Maruškou si zahráme pexeso len my dve. Mám čas v kľude naložiť umývačku, potriediť prádlo na pranie, prípadne nejaké poskladať.

15:30 – Školáčky sú už doma, Hanka je hore. Varím rýchlo krupicovú kašu na želanie, pretože o pol hodinku odchádzajú na klavír a flautu. Kým sú ony na hudobnej, ocko s malými zbehne na nákup a ja doma pokračujem v upratovaní, prípadne si chystám veci na ďalší deň. Alebo si na chvíľu vyložím nohy a relaxujem pri zelenom čaji a vychutnávam absolútne ticho, ktoré tu zavládne na dve hodinky.

18:00 – Rodina je doma, ale dievčatá ešte ostávajú von. Chcú sa bicyklovať. Maruška hľadá svoj kočiar s bábikou v garáži a ja si uvedomím, že je na nej niečo zvláštne. Keď odchádzali na hudobnú, v tom zhone nevedela nájsť svoje topánky, tak si poradila inak. Tak ak ste videli, takto obuté dieťa, tak už viete, že patrí ku mne :-).

19:15 – Deň sa pomaly končí. Čaká nás večera a po nej spoločné večerné rituály. Postupne od najmladšej zaspavajú všetky dievčatá.

20:30 – Sadám si na gauč. Konečne sa môžu dvaja rodičia nerušene porozprávať a podeliť sa navzájom o svoje denné zážitky. Otváram počítač a spisujem náš dnešný deň. Udialo sa toho teda dosť. No, ale taký je deň so štyrmi deťmi. Naplnený do poslednej sekundy.

23:30 – Je čas ísť spat. Dobrú noc.