Mini road trip, kapitola 5

Ostaňme na našom putovaní po Slovensku ešte v rozprávke a navštívme ďalšie dve rozprávkové miesta. Modrý Kameň a Halič. Jeden je hrad, druhý zámok. Obidva sú netradičné tým, čo v sebe ukrývajú, každý z nich vyzerá úplne inak, ale oba sa oplatí navštíviť.

Modrý Kameň

Tento hrad sa nachádza na južnom Slovensku, v okrese Veľký Krtíš a nájdete ho týčiť sa nad rovnomennou dedinkou. Vlastne, keď ste už pred ním, vôbec nemáte pocit, že ste na hrade.

Hrad Modrý Kameň

Pôvodný stredoveký hrad si totiž zažil svoje. Párkrát vyhorel, párkrát čelil rôznym vojenským nájazdom, takže dnes z neho ostali už len ruiny.

V 18. storočí vtedajší majiteľ pristaval k tejto zrúčanine trojkrídlový kaštieľ, ktorý v dnešnej dobe skrýva unikátne Múzeum bábkarských kultúr a hračiek.

Ja som sa na Modrom Kameni ocitla prvýkrát počas štúdia na VŠ. Výlet na hrad sme mali ako povinnú jazdu v rámci didaktiky vlastivedy a ja si dodnes pamätám, ako som si vtedy povedala, že tu raz musím zobrať moje deti. A ten čas prišiel práve toto leto.

Prehliadku hradu sme absolvovali s príjemnou sprievodkyňou, ktorá bola veľmi ochotná a odpovedala na všetky možné zvedavé otázky. Najprv nás oboznámila s históriou hradu a v druhej polovici prehliadky sme konečne šli k hračkám a bábkam.

Expozícia hračiek je spravená tak, že návštevníka prevedie vývojom hračiek od neskorých rokov 19.storočia až po súčasnosť. Nájdete tam hračky, z ktorými sa kedysi hrávali vidiecke deti, ktoré ostro kontrastujú s hračkami mestských detí. Ale aj hračky edukačného charakteru alebo hračky imitujúce život a prácu dospelých.

No a samozrejme hračky, pri ktorých sme sa zastavili najdlhšie. Tie, ktoré nás dospelákov preniesli do nášho vlastného detstva. Bábiky, ktoré mali v 80-90.rokoch minulého storočia všetky dievčatá rovnaké, autodráhy, skladačky, dokonca samopaly. Rodičia, len pospomínajte.

Druhá stála expozícia je Expozícia bábkarkých kultúr. V tejto časti nájdete rôzne bábkové divadlá, malé, veľké, nadrozmerné, ale aj fluorescentné. Vedeli ste, že tie menšie bábkové divadlá, neslúžili kedysi ako hračky pre deti, ale miesto telky dospelákom, keď už deti večer zaspali?

Zaujímavé bolo počúvať o histórií tradičných kočovných bábkarských rodín, ktoré chodili po Slovensku a zábavali ľudí. Pamätá si niekto Stražanovcov? Aj oni patria medzi nich.

hrad Modrý Kameň bábky

No sú tu zastúpené aj profesionálne slovenské bábkové divadlá, alebo bábky známe z televízie. Stretli sme tu Kuka aj Raťafáka Plachtu.

Toto múzeum trafilo do čierneho. Užili sme si ho naozaj celá rodina, každý si prišiel na svoje.

Halič

Druhé rozprávkové miesto, ktorý spomeniem, je zámok Halič. Aj keď obidva sú od seba vzdialené len pol hodinku cesty autom, Halič je úplne iný ako Modrý Kameň. Je to zámocký hotel. Nás tu posielalo už veľa ľudí s tým, veď choďte, odpadnete. No, veruže sme skoro odpadli.

Pôvodne na tomto mieste stál stredoveký zámok, ktorý bol tiež počas rokov rôznymi spôsobmi ničený. Najviac ma dostalo, keď som sa dopočula, že tu istý čas sídlilo aj miestne JRD. No, ale vďakabohu sa hradu ujal súkromný investor, ktorý hrad prestaval a vyšperkoval do dokonalosti.

A to nielen samotnú budovu, ale aj okolie. Pri prechádzke na tomto mieste máte pocit, že ste sa ocitli v rozpráke. Každú chvíľu som čakala, kedy sa v záhrade objaví nejaká dáma v krinolíne. Podľa mňa by na takomto mieste mali dostať ubytovaní hostia automaticky aj dobové oblečnie.

Dnu v hrade sme neboli. Keďže slúži ako hotel, nedá sa v ňom len tak premávať a ochkať. Ale dočítala som sa, že v ňom robia aj prehliadky, len sa treba dopredu nahlásiť. Žeby raz….?

Mini road trip, kapitola 4

Na cestovaní mám najradšej prekvapenia. Miesta, ktoré sa vôbec nezdajú, a ktoré ohúria. Takým miestom boli Drienčany.

Ak sa pýtate ako sme sa tam ocitli, tu je krátke vysvetlenie. Po 4 dňovom pobyte v kempe pri Sninských rybníkoch, sme sa rozhodli, že skúsime preveriť kemp, kde sme pôvodne chceli ísť. A tradá, už nie je preplnený, zmestíme sa. Tak sme plní zážitkov z východu zdvihli kotvy a presunuli sa k Rimavskej Sobote. Čo nás prekvapí tu?

Poznáte Drienčany ? Hovorí vám to niečo? Mne to nehovorilo absolútne nič. Kým som nevygooglila, že je to dedinka blízko nášho kempu, v ktorej pôsobil Pavol Dobšinský a že tu môžme nájsť kadečo zaujímavé súvisiace s jeho životom.

Drienčany

Tak sme sa rozhodli jedno poobedie, že tam na chvíľku zbehneme. Na chvíľku, HA-HA.

Pavla Dobšinského predstavovať nejdem, snáď len toľko, že v Drienčanoch pôsobil ako evanjelický farár viac ako 20 rokov. Miestni na neho nezabudli a jeho pamiatku si uctili naozaj rozprávkovo. Po celej dedine môžte nájsť rôzne drevené sochy inšpirované rozprávkovými postavičkami z Dobšinského rozprávok. Je jedno či ste dieťa, alebo dospelý, zaručene vás pobavia a verím tomu, že pri každej jednej budete hádať, z ktorej rozprávky vlastne je.

drienčany

Škoda, že som neodfotila unikátnu autobusovú zastávku. Jednu stranu podopiera ježibaba svojím hrbom a na streche si na komíne tróni mačka. Na 100% čarovná.

To ale ani zďaleka nie je všetko. Samozrejme, keď už ste tu, chcete vidieť faru a kostol, kde pôsobil. Už od začiatku dediny bolo vidno na kopčeku pred nami nejakú vežu. Prirodzene nás to k nej ťahalo, kde je veža, bude aj kostol. Mali sme pravdu, lenže to by som nebola ja, keby ma neupútala ešte pred vežou tabuľa s nápisom Slnečné hodiny. Čože?

Kto má pozná, vie čo nasledovalo. 🙂

Tabuľka ohlasovala len 300 metrov po celkom príjemnej lesnej cestičke, tak sme sa tam vydali. No na konci nás čakalo prekvapenie.

Labyrint, nádherné výhľady a krásne altánky.

Akože, čože, kde sme to? Sadla som si a googlila. Vďaka Bohu za internet. Tak som sa dočítala, že altánky postavila dedina ako oddychovú zónu pre turistov a veru sa im to podarilo.

Drienčany

A ten labyrint? Zvonku vyzerá ako veľká drevená kaďa, v jeho strede je vežička, na ktorú sa dá výjsť a zahrať sa na princeznú, čakajúcu na princa.

Drienčany

Ale čo je najlepšie, sem-tam sa na stene labyrintu objavil úryvok z rozprávky a my sme museli hádať z akej. Samozrejme hádanka má aj riešenie. Super nápad a spestrenie celého labyrintu.

No, ale kde sú teda tie hodiny? Tie sú trošku vyššie na lúke nad labyrintom. Aj na nich sú postavičky z roprávok. Ak vám tam nejaké chýbajú tak si ich sami vytvorte, tak ako my.

Od hodín sme sa vrátili naspäť k altánkom, lebo tam bola tá magická veža, ktorá nás hypnotizovala už od vstupu do dedinky. Ukázalo sa, že je to zvonica, žiaľ zatvorená. Neďaleko nej sme však objavili evanjelický kostol a faru, kde pôsobil Dobšinský a aj jeho hrob.

fara a kostol, v pozadí zvonica

Pod kostolom sa nachádza aj pamätná tabuľa Pavla Dobšinského a tri plastiky, ktoré predstavujú zlatú podkovu, zlaté pero a zlatý vlas.

Celé toto miesto bolo ako rozprávka. Keď si uvedomíte na akom mieste stojíte, je to veľmi zvláštny pocit. A som veľmi rada, že Drienčany nezabudli na nášho veľkého spisovateľa a takto ho pripomínajú aj turistom.

Mini road trip, kapitola 3

Čo zaujímavé sme ešte videli na najvýchodnejšom východe Slovenska? Napríklad Múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach.

Múzeum Andyho Warhola

Kto je Andy Warhol som vedela, aj to že niekde tam od východu pochádzali jeho rodičia. Aj to, že je predstaviteľom tzv. pop-artu a tú jeho paradajkovú polievku snáď pozná každý. Ale to bolo tak všetko. To, akým bol on naozaj veľkým umelcom, aké diela tvoril, s kým sa v živote stretol, čo tu vlastne zanechal, som sa dozvedela, až v tomto múzeu.

Múzeum sa nachádza v budove kultúrneho domu, kde zaberá 2/3 jeho priestoru. Vzniklo v roku 1991, dokonca skôr ako Múzeum Andyho Warhola v Pittsburgu.

Múzeum Andyho Warhola

Musím povedať, že toto naše je spravené perfektne. Naozaj, klobúk dolu, toto sme nečakali. Okrem stálej expozície diel Andyho Warhola v ňom nájdete aj iné výstavy venované pop-artu a street- artu. V čase našej návštevy tam vystavovali diela Keitha Haringa a umelkyne menom Bambi.

Múzeum Andyho Warhola

Už vchod do múzea jasne hovorí, o čom to celé bude a celé múzeum je pop-artom presiaknuté. Nad schodiskom si dokonca môžte pokecať s Warholovou figurínou.

Okrem diel A. warhola sa v múzeu nachádza veľa z jeho osobných vecí a hlavne aj veľa osobných vecí jeho rodičov. Dokonca je tam vystavená jeho krstná košieľka, rôzne listiny, rodokmeň rodiny Varcholovcov, staré kolorované fotografie.

Čo osobne najviac prekvapilo mňa, bolo jeho stretnutie s pápežom Jánom Pavlom II a to ako ho silná viera jeho rodičov ovplyvnila aj pri jeho tvorbe. V múzeu je vystavených niekoľko jeho diel so sakrálnou tématikou.

V sekcii s dielami A. Wahola si uvedomíte aký to bol naozaj veľký umelec, že jeho dielo to nie je len plechovka polievky a Marilyn Monroe. Dokonca v jednom texte, ktorý si môžte prečítať pri jeho diele, je spomenuté, že od čias Picassa, tu väčší umelec ako Warhola nebol.

Múzeum Andyho Warhola

Tak to naozaj máme byť, my Slováci, na čo hrdí. Prečo o ňom potom tak málo vieme? Prečo dokonca niektorí ľudia ani netušia, že v Medzilaborciach máme takéto unikátne múzeum?

Mini road trip, kapitola 2

V predchádzajúcom článku som sa už okrajovo zmienila od dedinke Runina, ktorú sme tiež navštívili na našom Slovenskom road tripe.

Runina sa nachádza na východe Slovenska v okrese Snina a leží v Národnom parku Poloniny Tento Národný park je známy hlavne výskytom najväčších komplexov pôvodných bukovo-jedľových lesov v Európe, ktoré miestami prechádzajú až do pralesov.

Zároveň je podľa štatistík našim najmenej navštevovaným Národným parkom. My sme túto štatistiku prijali ako výhodu a šli sme si do Polonín oddýchnuť na mini túru.

Keďže máme štyri deti, v dosť veľkom vekovom rozmedzí a sila skupiny sa vždy ráta podľa najslabšieho článku, musela som nájsť takú túru, ktorú by zvládla aj 4 ročná Hanka (a ja). Preto ma zaujal popis na propagačnom letáku o dedinke Runina, neďaleko ktorej sa nachádzajú Tri studničky, vraj so zázračnou vodou.

Podľa popisu to vyzeralo celkom zaujímavo a hlavne nenáročne. Len 2,5 km, prevýšenie približne 160 m. No a to, že sa cestička tiahla hlavne cez les, bol bonus, ktorý sme v letnom úpeku súrne potrebovali.

Naša túra začala na konci dedinky, kde si môžte prečítať Desatoro milovníka prírody a v altánku vďaka panoramatickým fotkám spoznať všetky kopce dookola.

Runina
Runina

Od tohto bodu sme sa vydali do lesíka po žltej značke. Miestami sme míňali ikony Panny Márie povešané po stromoch, ktoré tiež môžu pomôcť turistom sa zorientovať. Totiž miesto, na ktoré sme sa vydali je pútnickym miestom, kde sa kedysi mala zjaviť Panna Mária malému chlapcovi.

Po chvíľke putovania lesíkom, vychádzame na lúku.

A tam prišlo to uvedomenie si krásy, ktorú máme okolo seba. Tie výhľady ma dostali. Všade kam som pozrela boli kopce plné zelene, žiadny výrub, žiadne pováľané polomy, len neskutočne veľa odtieňov zelenej farby a enormné množstvo motýľov. Ešte nikdy som nevidela toľko druhov rôznych motýľov na jednom mieste.

Runina

Ešte som nebola v cieli cesty a už som vedela, že minimálne pre toto sa tu oplatilo prísť. Dobila som v tej kráse baterky.

Žltá značka a ikony nás viedli ďalej a k Trom studničkám sme sa nakoniec dostali o trošku neskôr, ako sa píše na rázcestníku. No ale, kto by sa v takejto krásnej prírode niekde ponáhľal.

Tri studničky sú vlastne tri pramene, vyvierajúce vedľa seba. Všetky tri pramene majú vybudované murované prístrešky, ozdobené pravoslávnym krížom. Je tu pekne, vidno, že sa miestni o toto miesto starajú.

Hovorí sa, že vraj má voda v každej studničke inú chuť a lieči. Chuť sa nám všetkým zdala rovnaká, a liečivé účinky tiež nevieme dokázať, keďže sme všetci zdraví, ale voda nás v tom teple príjemne osviežila.

Naša túra tu ale neskončila. Po lesných schodíkoch sme stúpali ešte o čosi vyššie na čistinku. Tam na nás čakala krásna kaplnka aj so zvonicou.

Nedokážem napísať pocity, ktoré človek na takýchto miestach má. To si musí každý zažiť sám. Ale možno keď napíšem, že tu sa vypli všetky zvuky civilizácie, že tu sme sedeli na premodlenom mieste zjavenia, že tu sa stal zázrak, a že toto miesto sa nachádza v náručí panenskej prírody, možno zlomok z toho zacítite.

Po ceste späť k autu premýšľam koľko takýchto nádherných, priam zázračných miest na Slovensku máme. A som vďačná za to, že pôvodný plán s kempom v Rimavskej Sobote nevyšiel. Pretože vďaka tomu sme mohli objaviť krásy Polonín.

Mini road trip, kapitola 1

“Dobrý deň, máte voľné miesto v kempe pre jeden obytný príves?” telefonuje hlava rodiny do kempu pri Rimavskej Sobote. “Žiaľ, sme beznádejne obsadení.” Takto nejako začala naša minulo týždňová dovolenka.

Karavan naprataný po okraj, posádka pripútaná pásmi v aute, všetci sme nabudení a oni nám povedia, že je obsadené? Čo teraz?

No nič, ideme do iného kempu. Namiesto na západ, vyrážame na východ. Aspoň konečne uvidíme Sninské rybníky, o ktorých sme už viackrát počuli.

Sninské rybníky

Ja ako navigátor celej posádky mám vždy za úlohu nájsť zaujímavé miesta, kam sa pôjdeme pozrieť. Takže teraz všetko, čo som mala nachystané v okolí Rimavskej Soboty padlo a ja som cestou k Snine googlila ako divá. Kým sme však došli do kempu, mala som už celkom dobrú predstavu, kadiaľ povláčim celú rodinu.

To bude zas radostíííí (rozumej hundrania).

Biokúpalisko Sninské rybníky

Byť v kempe pri Sninských rybníkoch a neokúpať sa tam by bolo asi čudné, tak sme ako prvé, zamierili tam. Od kempu to bolo cca 5 minút chôdze.

sninské rybníky

Sninské rybníky sú výnimočné tým, že je to vlastne biokúpalisko, ktoré využíva technológiu samočistenia vody pomocou rastlín a rias. Kúpalisko je rozdelené do troch úrovní podľa hĺbky vody, nájdete tam aj šmýkačky, mini tobogán a pre najmenších aj dvojitú hojdačku priamo vo vode. Dookola kúpaliska je dostatok plochy na deky, viacero ihrísk a samozrejme nesmú chýbať stánky s občerstvením a toalety.

Nám sa tam páčilo, aj keď určite viac počas bežných pracovných dní, keď tam bolo citeľne menej ľudí ako cez víkend.

Nová Sedlica

Ďalší deň bol v réžií malých, rázovitých dediniek na najvýchodnejšom východe. Najprv sme zamierili do dedinky Runina, odkiaľ sme vyrážali na túru (tá si zaslúži samostatný článok) a po túre sme šli navštíviť Novú Sedlicu.

Viete čím je táto dedinka známa? Je to naša najvýchodnejšia obec a stojí v nej najvýchodnejšia autobusová zastávka, za ktorou už nie je nič, len lesy a Ukrajina. Sme tak blízko a nepôjdeme tam? No určite.

Sninské rybníky

Navyše sa práve v Novej Sedlici nachádza chalúpka, podľa ktorej bola nakreslená chalúpka deduška Večerníčka. Momentálne sa opravuje a čaká ju sťahovanie nižšie k potoku, vedľa miniatúry dreveného kostola. Zachytila som niekde info, že ju chce odkúpiť RTVS (možno už odkúpila?)

Pri odchode z Novej Sedlice sme si pokecali s Ďidom Beskydom o rôznych turistických možnostiach v okolí. Keďže práve on je strážca a vládca tamojších lesov a pralesov, najlepšie nám poradí.

Máme totiž v pláne sa sem vrátiť, príroda v okolí nám učarovala. Neďaleko je prales Stužica, ale aj vrch Kremenec, ktorý je zároveň aj trojhraničným bodom medzi Slovenskom, Ukrajinou a Poľskom a práve ten nás veľmi láka.

Ďido Beskyd

Poslednou našou zastávkou tohto dňa je dedinka Ulič a jej miniskanzen drevených kostolíkov. Sú viditeľné z hlavnej cesty, proste sa tam nedá nezastaviť. Miniskanzen je úplne zadarmo a navyše sú v ňom aj miniatúry kostolov, ktoré už v dnešnej dobe neexistujú.

Málokedy sa stáva, žeby naše baby šli do postele bez hundrania. No po dnešnom dni na čistom Poloninskom vzduchu odkväcli rýchlo a my sme mohli plánovať ďalšie výlety…

TO BE CONTINUED….

v Pieninách

Túlame sa po tom našom krásnom Slovensku aj naďalej. Nedávno sme zopár dní strávili v Pieninách. Vraj je to náš najkrajší Národný park. Ja by som s tým aj súhlasila. Čo myslíte?

V Pieninách sa toho dá naozaj veľa vidieť. A je to destinácia vhodná aj pre cyklistov, aj pre rodinky s deťmi, ako aj pre náročnejších turistov. Tam si každý vyberie niečo, po čom mu srdce piští.

Červený Kláštor

Byť v Pieninách a nenavštíviť Červený Kláštor, to sa asi nerobí.

Vraj dostal meno podľa toho, že bol postavený z červených tehličiek. Mne bol známy hlavne tým, že v ňom istú dobu žil legendami opradený mních Cyprián. V každom prípade je to krásne miesto, oplatí sa tam zájsť.

v Pieninách

Dozviete sa veľa o živote mníchov v tomto kláštore. Žilo tu 12 mníchov-pustovníkov plus jeden predstavený, ako symbolika Ježisa a jeho 12 učenníkov. Každý z mníchov mal vlastný domček z modlitebňou, dielňou aj záhradkou. Momentálne je zrekonštruovaný jeden z týchto domčekov, dá sa teda do neho vojsť a všetko toto vidieť.

Po prehliadke Kláštora, zbehnite do neďalekého parku, alebo k brehu Dunajca a zakývajte pltníkom.

No a nemať fotku s Tromi korunami, to sa asi tiež v Pieninách nerobí.

v Pieninách

Osturňa

Kto má pozná, vie, že ja som turista-hľadač. Rada nachádzam nové miesta, menej zaľudnené, možno aj menej poznané. Osturňa bola pre mňa takýmto miestom. Je to typická zamagurská rázovitá dedinka s obrovským počtom dreveníc. 157 týchto dreveničiek vytvára Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

v Pieninách

Čičmanské drevenice pozná asi každý Slovák, ale tieto Osturnianske majú tiež niečo svoje. Sú ozdobené maľovanými kvetmi a typická je aj modrá farba medzi drevenými brvnami.

v Pieninách

Nám sa dokonca jeden obyvateľ ponúkol, že nám poukazuje ako to vyzerá na takom typickom osturnianskom dvore. Pozval nás dnu a my sme len žasli. Mal tam všetky možné drevené náradia, náčinia, používané v minulosti, vozy, ohlávky a všetko možné čo súvisí s hospodárením.

Ale, čo ma dostalo najviac, boli sane. Skutočné, veľké, drevené sane, na ktorých kedysi chodil kňaz posväcovať domy na Troch kráľov.

Ak sa do Ostune vyberiete, poriadne sa obujte, je to riadne dlhá dedinka.

Zábavný park a Park miniatúr Spiska kraina

Nie, nemám v nadpise chybu, len deťom sa žiadalo trošku neorganizovanej zábavy, tak sme na jeden deň zablúdili aj na poľskú stranu Pienin.

Parky miniatúr sú tam vlastne dva. Hneď v areáli zábavného parku je jeden, v ktorom sú pamiatky z podtatranského regiónu (aj slovenského aj poľského). Nájdete tam napríklad miniatúru Oravského hradu, ale aj Červeného kláštora, či pôvodnú verziu Spišského hradu.

v Pieninách

Druhý park miniatúr sa nachádza na druhej strane hlavnej cesty. V ňom nájdete sakrálne stavby, ktoré súvisia so zjaveniami Božej Matky.

v Pieninách
zmenšené Lurdy

Ak vám ešte ostane čas na nejaký výlet, môžte zbehnúť na neďaleký hrad Niedzica, je to fakt na skok.

Smerdžonka

My sme navštívili aj kúpele Smerdžonka. Prilákali nás tam farebné volskwageny, ktoré sa tam stretli z rôznych kútov Slovenska a Česka.

No aj bez nich je v kúpeľoch krásne a navyše si tam môžte načapovať liečivú vodu.

Verím, že vás naše potulky inšpirujú a tento krásny kút Slovenska niekedy navštívite.

rozhľadňa

Čo s načatým dňom? Povedali sme si nedávno, po dobrom obede. Poďme niekam na mini výlet. Kadečo sme pogúglili, ale nakoniec vyhralo miesto, na ktoré som sa chcela pozrieť už dlhšie. Rozhľadňa Čerešenka.

Je to blízko, je to nenáročné a je to zaujímavé.

rozhľadňa

Rozhľadňa je postavená na mieste, kde sa údajne odohrala slávna bitka pri Rozhanovciach v roku 1312. Stretli sa tu vojská uhorského kráľa Karola Roberta z Anjou s vojskami veľmi neprispôsobivej slovenskej šľachty. Omodejvocami, ktorý “vládli” v Košiciach, a s ktorými paktoval,aj určite všetkým známy, Matúš Čák Trenčiansky. Vraj to bola bitka veľmi krutá a krvavá, najkrvavejšia od mongolských vpádov v rokoch 1241-1242. Vyhral ju kráľ Karol Róbert, ktorý tak upevnil svoje postavenie na Uhorskom tróne.

rozhľadňa

Ja som tvor zvedavý, tak som premýšľala prečo veža vyzerá tak ako vyzerá. Na internete som našla som dve vysvetlenia. Tvar kríža vraj upozorňuje na to, že je to miesto, kde zomrelo v krvavom boji veľa ľudí. Druhá verzia hovorí o tom, že tvar kríža má pripomínať Rád johanitov, ktorí v bitke bojovali na strane kráľa, a ktorí majú v erbe biely kríž na červenom podklade. Či je to tak, či onak, rozhľadňa Čerešenka, vyzerá v tom obrovskom poli naozaj zaujímavo.

Keď už sme pri tej zvedavosti, prečo práve Čerešenka? Rozhľadňa dostala meno, podľa neďalekej čerešne, ktorá označuje hranicu medzi Abovom a Šarišom.

K rozhľadni sme s dostali z obce Čižatice. Smerové tabule v dedine a GPS v mobile nás bezpečne doviedli do poľa, kde už parkovalo zopár áut. Odtiaľ sme sa prešli pár metrov k rozhľadni. Čerešenka nie je vysoká, meria len okolo 12 metrov, ale to stačí, aby ste z jej vrchu videli krásny panoramatický výhľad na všetky svetové strany. Zhora vidno aj tú čerešňu.

rozhľadňa

Pri rozhľadni sa nachádza aj niekoľko stolov, kde si môžte oddýchnuť, či ohnisko, ak by ste mali chuť si niečo poopekať. Nás ale zaujala maľovaná mapa okolia. Vďaka nej sme sa od rozhľadne vydali ďalej po stopách kráľa Karola Róberta, k prameňu s jeho menom.

rozhľadňa

Legenda hovorí, že práve tu na tomto mieste, si kráľ po boji oddýchol a osviežil sa v tomto prameni.

Prameň sa nachádza v lesíku pri hlavnej ceste, približne 8 minút cesty autom od rozhľadne. Pri smerovej tabuli sa nachádza mini (veľmi mini, skoro mikro) parkovisko, kde sme odstavili auto.

Prešli sme na druhú stranu cesty a ponorili sa do lesíka. Lesná cestička nás priviedla k ďalšej smerovej tabuli, podľa ktorej sme mali ísť po okraji lesa 60 metrov a tam niekde sa prameň nachádza. Tento údaj však nie je presný, po 60 m sme nenašli nič, len lesnú húštinu. Rozliezli sme sa teda viac po lese, lebo veď piť z prameňa, z ktorého pil v 14 storočí náš kráľ sme veľmi chceli. Prameň sme nakoniec našli oveľa nižšie, približne 130 m od pôvodnej tabule.

Keby nebolo malej striešky nad prameňom, asi si ho ani nevšimneme. Vyzerá to tak, akoby sa o toto miesto už dlhšiu dobu nikto nestaral. Podľa fotiek na internete toto miesto vyzeralo čistejšie a upravenejšie pár rokov dozadu. Tak snáď sa čoskoro nájdu nejakí nadšenci, ktorí toto miesto znova zveľadia.

Zanedbané prostredie nám ale nebránilo v tom, aby sme si tam na chvíľu neoddýchli a neokoštovali čistú pramenistú vodu, podobne ako uhorský kráľ pred viac ako 700 rokmi.

Naše krátke historické putovanie sa tu skončilo, aj keď ja som si ešte robila zálusk na Náučný chodník stredovekého času v neďalekej obci Beniakovce. No blížiace sa čierne mraky nám jasne ukázali, že na toto bude čas niekedy inokedy.

morské oko

Zaľúbila som sa. Do nového miesta. Aby ste mi rozumeli, ja nie som typ, ktorý sa na dovolenky vracia na to isté miesto. Podľa mňa je svet tak nádherný a veľký, že by to bola škoda. Ale občas sa ocitnem niekde, kde proste cítim, že tu nie som poslednýkrát. A preto je takéto zaľúbenie u mňa veľká vec. Tým novým miestom je jazero Morské oko.

Toto jazero je najväčšie sopečné a zároveň tretie najväčšie jazero na Slovensku. Nájdete ho v Košickom kraji, neďaleko obce Remetské Hámre.

Dostať sa k nemu je veľmi jednoduché. Zaparkujete auto na záchytnom parkovisku, potom pokračujete po asfaltke mierne, naozaj mierne, do kopca a cca po 15 až 20 minútach sa ocitnete na moste. Tam zastanete a budete otvárať oči a užívať si výhľad na toto nádherné jazero. Keď sa dosýta nabažíte tohto krásneho pohľadu, stačí si už len vybrať, ktorým smerom sa vydáte, aby ste si celé jazero obišli.

morské oko

Prechádzka okolo neho je ideálna aj pre rodiny s menšími deťmi. Máme to odskúšané na vlastnej koži, 4 ročiačka sa neniesla na rukách, či na “koni” ani raz.

morské oko

Vôbec neviem, ako dlho nám trvalo obísť celé jazero. Trošku som sa stratila v čase a v tej kráse.

Isto ale viem, že túra to nebola náročná ani na pochod ani na čas. A samozrejme ide aj o to, či ste turista s konštantnou rýchlosťou, alebo taký, ktorý sa pozastavuje pri každom dutom strome a hľadá v ňom víly, či iné rozprávkové bytosti. Túra potom trvá dlhšie, ale úmerne tomu stúpa aj hladina hormónu šťastia vo vašom tele.

morské oko

Ja ani vlastne neviem, čo ma očarilo viac. Či samotné jazero, jeho priezračná voda a ryby, ktoré sa v húfoch zdržiavali tak blízko, že sme mali možnosť ich pohladkať. Alebo, či to boli nespočetné výhľady, ktoré nútia človeka zastať a žasnúť (foťák na tomto mieste je fakt nutnosť).

Či malý kaštielik, na ktorý natrafíte po ceste, a ktorý vo vás len umocní ten pocit, že ste v rozprávke.

morské oko

Alebo to boli rôzne skryté, tmavé, bažinaté zákutia, kde máte pocit, že vám tam už-už zasvieti nejaká bludička.

morské oko

A možno to bol samotný les okolo jazera.

Morské oko je totiž obklopené nielen takým hocijakým lesom, ale pralesom. Toto územie je súčasťou Karpatského bukového pralesa, ktorý je zapísaný v zozname Svetového prírodného dedičstva UNESCO. Zároveň je to Národná prírodná rezervácia, kde platí najvyšší 5. stupeň ochrany. Podľa toho sa treba aj správať, nerušiť prírodu ale sa stať na chvíľu len jej tichým pozorovateľom.

Ja už teraz viem, že sa tam vrátime na jeseň. Viete si predstaviť, ako to tam bude vyzerať, keď sú tam väčšinou buky? Navyše, neďaleko sa nachádza aj Sninský kameň a druhé, menšie jazero, Malé morské oko, ktoré by sme si tiež radi obzreli.

morské oko

Oravská priehrada

Nie tak dávno sme sa znovu ocitli na jednom z našich obľúbených miest, na Orave a ja som si uvedomila, že hoci sme tu často, máme tento kraj veľmi málo preskúmaný. Tak sme si ako rodina dali záväzok, že to najbližšie mesiace zmeníme a samozrejme, že vám ponúkneme nejaké tipy na krásne miesta, ktoré sa tu oplatí vidieť.

Čo si predstavím, keď sa povie Orava? Čistý vzduch, krásnu, ešte nie tak veľmi zdevastovanú, prírodu, nespočetne veľa turistických chodníčkov a dobrých ľudí, relatívne málo informačného smogu, ale hlavne je to Oravská priehrada.

A o nej dnes bude reč.

Takže, čo také zaujímavé sa dá skúmať na Oravskej priehrade? Teplota vody? No, bez srandy, málokto, kto nepochádza zo severu Slovenska, sa do nej odváži. Ale samozrejme kúpať sa v nej môžte. Ja mám ale na mysli iné skúmanie.

Oravská priehrada totiž ponúka možnosť prebádať dva jedinečné ostrovy.

Prvý sa volá Slanický ostrov umenia. Je to pozostatok po obci Slanica, ktorá bola zaplavená pri budovaní priehrady. Z dedinky nad hladinou vody ostal “trčať” kopec s kostolíkom. V súčastnosti sa v kostolíku nachádza galéria ľudového umenia.

V exteriéri si zas môžte prezrieť expozíciu oravskej kamenárskej tvorby, alebo nakuknite do bývalej hrobky, kde sa dozviete niečo z histórie zatopených obcí. Ak tu náhodou zablúdite v lete, možno tu práve budú prebiehať tradičné hudobné slávnosti. Aj to je krásny zážitok.

oravská priehrada

Na ostrove stojí aj socha Antona Bernoláka, ktorý sa v dedinke Slanica narodil.

Oravská priehrada

A pamätáte si niektorí na Majstra N? Aj on pochádzal zo Slanice.

Na ostrov sa dostanete loďou, z prístavu na Slanickej osade (časť Námestova). A fakt to stojí za to. Slanický ostrov je naozaj jedinečné miesto.

Druhý unikátny ostrov, hodný skúmania je, Vtáčí ostrov. Tento ale môžte pozorovať len zdiaľky, preto odporúčame mať v batohu ďalekohľad. K ostrovu sa nesmiete priblížiť na menej ako 50 metrov. Hniezdia na ňom totiž vzácne vtáky, ktorých je na Slovensku len niekoľko kusov a sú chránené. Ak si zabudnete ďalekohľad, tak sa aspoň na chvíľu započúvajte do ich rozhovorov.

K miestu odkiaľ najlepšie Vtáčí ostrov vidno sa dostanete, keď prejdete areálom obľúbeného miesta všetkých detí, ktorým je Ranč u Edyho. Kým sa tu naše menšie baby pohrajú na ihrisku a väčšie sa povozia na koníku, my, dospeláci, si tu vždy dáme dobrú kávičku.

Keď už budete v tých končinách, určite si nájdite čas na návštevu Židovského cintorína. Nachádza sa len na skok od ranča (smerové tabule sú hneď pri vstupe na ranč).

Aj keď je neďaleko okrem ranča aj kemp a chatová oblasť, do tohto miesta hluk nezasahuje. V tichu si tu môžte oddýchnuť a z brehu priehrady pri dobrej viditeľnosti pozorovať napríklad aj Západné Tatry.

My sme pri našich potulkách po priehrade zablúdili aj k priehradnému múru. Táto obrovská železobetónová stavba slúži na reguláciu vody v priehrade a jej súčasťou je aj vodná elektráreň. V momentálnej situácii, ktorá zachvátila svet, sa prehliadky priehradného múru nekonajú, ale keď sa raz obnovia, my sa tam pôjdeme pozrieť určite. Tentokrát sme si aspoň užili krásné výhľady.

Ako tak pozerám, celkom dosť sme toho stihli za jeden víkend. A to zďaleka nie je všetko, čo Oravská priehrada ponúka. Teším sa na ďalšie objavovanie.

Keďže sa nám oteplieva a pomaličky sa uvoľňujú karanténne opatrenia, dávam jeden tip na zaujímavé miesto, ktoré sme nedávno navštívili. Je to dedinka Háj, neďaleko Košíc.

Pôvodne sme sa tam vybrali za krásami prírody, ale dedinka Háj má aj jednu netypickú atrakciu. Ide o 10 metrovú sochu anjela s odlomeným krídlom.

Na samotnej soche by nebolo nič zvláštne, teda okrem jej veľkosti a toho, že vôbec v dedine stojí. Ono je to ale rekvizita z amerického vojnového filmu Za nepriateľskou líniou. Ten sa natáčal prevažne u nás na Slovensku, práve v okolí tejto dedinky, ale napríklad aj v okolí Martina. Zahrali si v ňom také hviezdy ako Owen Wilson, či Gene Hackman. Po skončení natáčania filmári darovali sochu práve dedinke Háj, pretože cez ňu vedie Anjelská cesta. Akoby to sám osud tak chcel. Zaujímavé, čo poviete?

Háj

Anjela nájdete ľahko, vidno ho už z hlavnej cesty. Stojí na miestnom cintoríne.

No vrátim sa znova k tým krásam prírody, pre ktoré sme pôvodne do Hája išli.

Sú to Hájske vodopády, ktoré patria k najkrajším útvarom Slovenského krasu. Nachádzajú sa v Hájskej doline, ktorú vyformoval rovnomenný potok. Ak budete pozorne počítať, narátate ich 10. Najvyšší z nich má 7 metrov. Popri celej doline sa tiahne asfaltová cesta, z ktorej sa ľahko dostanete k jednotlivým vodopádom po vyšliapaných cestičkách. Odporúčam ísť tam po výdatných dažďoch, kedy vodopády naberú na sile. Vraj sú krásne aj v zime, keď sa menia na ľadopády.

Háj

Celá túra popri vodopádoch má okolo 7 km a zvládnu ju aj malé deti. Pri najvyššom vodopáde (podľa smerovej tabuľe to bol vodopád č.2) je aj altánok a ohnisko, kde si môžte oddýchnuť.

Háj

Na asfaltke, ktorá vedie popri doline sú aj 2 menšie parkoviská, ale ja odporúčam zaparkovať v dedine a túru si predĺžiť.

Za prvé, môžu byť parkoviská plné (fakt nie sú veľké) a za druhé, oplatí sa po dedinke prejsť. Ja mám rada miesta, ktoré sú niečím osobité a Háj presne takým miestom je.

Tichá dedinka, učupená medzi dvoma tiesňavami s malými originálnymi domčekami. Naozajstný kontrast k hluku veľkomesta.

Ja viem, že už je jeseň, ale ešte sa chcem na chvíľočku obzrieť za letom. Tieto letné prázdniny sme sa znova na pár dní vrátili na Liptov. Proste nám táto časť Slovenska prirástla k srdcu. A keďže sme si na našu dovolenku vybrali asi najhorúcejšie dni, hľadali sme miesto, kde by sme niečo zažili, niečomu sa priučili a hlavne, aby bolo v tieni. Podarilo sa, našli sme Mincovníčkovo.

Informačný leták hovoril, že v Mincovníčkove prežijeme príbeh života mince, od jej počatia, až po jej cestu do našich peňaženiek. Znelo to zaujímavo, tak sme si povedali, že ideme do toho.

Už samotný vstup do domu bol pre nás zážitkom. Vošli sme totiž do miestnosti plnej kníh a dobových predmetov, takže už počas toho, ako sme čakali na začiatok prehliadky, sme videli mnoho zaujímavého.

A to som ešte netušila, že sa nám podarilo natrafiť na na partiu nadšencov, ktorí pre nás pripravili úžasný zážitok.

Určite ste už aj vy takých zažili. O veciach dokážu rozprávať tak, že vás to maximálne pohltí, prestanete vnímať čas a nechce sa vám z miesta odísť. Toto presne nám ponúklo Mincovníčkovo.

Celá prehliadka bola veľmi interaktívna, žiaden suchý výklad. Nielenže sme my dostávali rôzne otázky a hádanky, ale aj my sme sa mohli pýtať na čokoľvek, čo nás zaujímalo. No a my sme ukecaná rodina, takže sme sa veru pýtali veľa a podozvedali sme sa kopu zaujímavých vecí a pikošiek.

mincovníčkovo

Hneď na začiatku sme sa rozprávali o minciach. O tom ako, prečo a kde vznikali, ako vyzerali a z čoho sa vyrábali. Najzaujímavejšie ale bolo samotné razenie mince, ktoré sme videli na vlastné oči.

mincovníčkovo

Potom sme dostali do rúk baterky a šli sme do bane. Sranda bola, keď klopačka, ktorou náš sprievodca zaklopal na drevo, vyprovokovala naše baby na spievanie piesne Vstávaj Honzo hore. Ešte sme asi v žiadnom múzeu takto spontánne nespievali.

Dievčatá si neskôr mohli vyskúšať na vlastnej koži prácu kováča. Jedna “dúchala mechy”, druhá veľkým kladivom kula horúce železo (namakali sa obidve, škoda, že nemám žiadne foto ako dúchajú mechy:-D). Okrem toho, sme tam všade videli rôzne nástroje, ktoré boli potrebné pri ťažbe a spracovaní kovov. Takmer všetkých sme sa mohli dotknúť a vyskúšať si ich. Veľmi zaujímavé bolo napríklad aj zistenie, že kováč v tej dobe ovládal aj niektoré liečiteľské postupy a vedel zastúpiť zubára, či chirurga.

mincovníčkovo

Záver celej prehliadky patril na začiatku vyrazenej minci. Bola o ňu vyhlásená dražba. Samozrejme, je jasné, kto mincu vydražil. Výhercovia dražby sa potom museli podpísať brkom a atramentom do obrovitánskej kníhy návštev.

Celá prehliadka trvala približne hodinu. Neverila by som, že na takom malom priestore, sa dá spraviť niečo takéto zaujímavé. Len sa mi potvrdilo, že kde sa nájdu nadšenci, ktorí sa chcú podeliť so svojím koníčkom s druhými a robia to s láskou, že to vždy stojí za to.

Ďakujeme Mincovníčkovo.