V minulých článkoch (tu a tu) som už písala ako sme na našej “karavan tour 2018” prežili prvý týždeň. Tu je sumár ďalších našich zážitkov, ktoré som počas cesty písala na našu facebookovsku fanpage.

ANNECY

…láska na prvý pohľad…Nádherné, malebné mestečko. Nedokážem opísať slovami tú krásu, čo sme dnes videli a prežili.
Toto mestečko má niekoľko prívlastkov. Volajú ho “perlou francúzskych Álp”, alebo “francúzskymi Benátkami”


My sme tu strávili celý deň.Videli sme krásnu baziliku Navštívenia s hrobom sv. Františka Saleského a sv.Jany de Chantal, prechádzali sme sa popri jednom z najčistejších jazier Európy (fakt, voda bola priezračná), obdivovali sme nádherné výhľady aj na vysokánske Alpy.

karavan tour 2018

Potom sme sa len tak potulovali uličkami tohto mestečka a obdivovali čo sa dalo, staré kostoly, úzke uličky, historické budovy, či domčeky s veľkými okenicami natlačené na sebe.
Ak niekedy budete v tomto kúte sveta, musíte Annecy vidieť. Musíte! A stavím sa s vami, že neoľutujete.

V čokoládovni

Toto bude sladučký a voňavý príspevok. Keď ho píšem ešte stále cítim vôňu pravej švajčiarskej čokolády, ktorá sa rozplýva na jazyku. Mňam.

Uhádli ste, navštívili sme miesto, kde sa vyrába čokoláda. A nie taká hocijaká, ale pravá švajčiarska a zároveň jedna z najstarších čokolád v tomto štáte. Cailler čokoláda.

karavan tour 2018
Nielenže sme videli ako sa vyrábajú mini čokoládky, ktoré sme samozrejme hneď zo stroja mohli koštovať koľko sa nám chcelo, ale prešli sme si aj interaktívnou cestou vzniku čokolády ako ju poznáme dnes.

Boli sme u Aztékov, ktorí sa horkým kakaovým nápojom posilňovali pred bojom, plavili sme sa na španielskej lodi s Hernandom Cortézom, ktorý kakaove bôby doviezol na španielsky dvor. Dozvedeli sme sa, že tieto bôby plnili aj funkciu platidla, za 10 bôbov by sme si mohli kúpiť zajaca, za 100 otroka.
Videli sme ako zo začiatku horký nápoj odsúdila cirkev, ktorá ho nazvala diablovým nápojom, ale zachránili ju jezuiti, ktorým zachutila. Nakukli sme do salónov, kde si čokoládový nápoj (už osladený) vychutnávali vyššie vrstvy. Až sme sa nakoniec dostali do švajčiarska, do roku 1819, keď sa istý pán Cailler rozhodol, že založí továreň na čokoládu.
To ale nebolo všetko. Naučili sme sa aké rôzne suroviny švajčiari do svojich čokolád dávajú a odkiaľ ich dovážajú. Mohli sme ich ohmatať, ovoňať, ochutnať, či pozrieť si pod zväčšovacím sklom. Či to boli oriešky, mandle, kakaové bôby alebo maslo.

V továrni nám aj ukázali ako si správne čokoládu vychutnať. Ako ju precítiť všetkymi zmyslami. Nielen chuťou, ale aj čuchom, či dokonca sluchom. 


No a asi najlepšia časť celej dnešnej výpravy bola degustačná miestnosť, kde sme mohli jesť rôzne druhy čokolád, koľko sme vládali. A toto sme si naozaj užili, lebo tá švajčiarska čokoláda bola fakt úžasná.
Dúfam, že som vám veľmi nenarobila chúťky a keď hej, kľudne si čokoládku dajte, obsahuje veľa antioxidnatov, ktoré sú pre naše telo prospešné.

Prechod popod Mount Blanc

Aj cesta v aute môže byť zážitkom. Napríklad keď práve prechádzate tunelom Mount Blanc , ktorý je dlhý takmer 12 km a samozrejme,vidíte aj rovnomenný najvyšší vrch Európy.


Poviem vám, keď sme sa s naším “domčekom” štverali tými serpentínami stále vyššie a vyššie a na jednom úseku cesty sme šli po takom vysokom moste, že som radšej oći zavrela, nebolo mi všetko jedno. Ešteže kapitán posádky je kľuďas .

Taliansko, more, Benátky

Tu na tomto mieste sme stratili úplne internetové spojenie, tak sme si aspoň dosýta užívali teplo, more, bazény, zmrzlinu a večerné diskotéky. A navštívili sme moje vysnívané B-E-N-Á-T-K-Y ❤.

A ani neviem opísať moje pocity. Len žasnem akú krásu je schopný človek vybudovať.
V Benátkach sme boli v pondelok, že “reku” bude tam menej ľudí ako cez víkend. No ak toto bolo menej ľudí, tak si to tam neviem predstaviť počas prázdnin, či v nedeľu. Ale ani davy turistov nám nebránili poprechádzať sa po tomto “ostrovnom” meste.

Dozvedeli sme sa, že Benátky sú postavené približne na stovke ostrovov, ktoré sú pospájané takmer štyrma stovkami mostov najrôznejších tvarov a veľkostí. My sme videli napríklad známy most Vzdychov, po ktorom prechádzali odsúdenci z Dóžovho paláca do väzenia,

alebo slávny most Rialto, ktorý ako jeden zo štyroch spája dve časti mesta rozdelené Canalom Grande.

karavan tour 2018
Canal Grande je najširší kanál v Benátkach, popri ktorom sa nachádzajú najkrajšie paláce Benátok. My sme si dali za cieľ vidiet Ca´d´Oro tzv. Zlatý palác.
No a samozrejme, že sme sa museli odfotiť pri gondolách (na ne pôjdeme určite niekedy v budúcnosti) a na slávnom Námestí sv. Marka. Dnu do Baziliky sv.Marka sme tentokrát nešli (možno nabudúce). Nechcelo sa nám čakať kým sa dostaneme na rad a zrejme by nás dnu aj tak nepustili, keďže sme mali šaty nad kolená a odhalené ramená (a v ruksaku žiadnu mikinu).


Benátske uličky majú svoje jedinečné čaro. Ak nemáte mapu ľahko sa v ich spleti môžete stratiť. Keby som nemala so sebou 4 deti, asi by mi to v tomto krásnom meste ani nevadilo.

BLED, SLOVINSKO

Posledné dva dni našej karavan tour sme  trávili v krásnom prostredí. Zakotvili sme v Slovinsku, neďaleko krásneho jazera Bled. Vraj najkrajšieho v Slovinsku.
Toto miesto odporúčam všetkým aktívnym dovolenkárom. Z kempu, v ktorom sme bývali je blízko aj k Bledskému jazeru, ale aj do Julskych Álp, najvyššieho pohoria Slovinska. V tesnej blízkosti sa nachádza aj jediný slovinský národný park, Triglavský národný park s množstvom turistických chodníčkov.
Takže turisti, hor sa do Slovinska!
Jazero Bled je naozaj krásne. Ako z pohľadnice – čistučká voda, na brehu kopa kačičiek, ktoré sú očividne zvyknuté na turistov, po jazere premávajúce loďky podobné gondolám a na brale nad jazerom vypínajúci sa hrad z 11. storočia.

karavan tour 2018
V strede jazera sa nachádza malý ostrovček s kostolom Nanebovzatia Panny Márie, s pozláteným oltárom a zvonom želaní, ktorý vraj splní želanie každému, kto na ňom zazvoní s čistým srdcom.
Samozrejme, že sme sa na ostrov nechali odviezť lodičkou. Veď už keď sme sa nevozili po benátskych kanáloch na gondole, tak aspoň tu sme to využili.


Okolo jazera je spravená aj cyklo trasa, či chodníček pre peších a fakt to stojí za tu prechádzku.
Ešte jedna atrakcia nás oslovila neďaleko nášho kempu. Teda hlavne našu Julinku. Dinopark. 


Bez debaty, museli sme tam ísť. Vraj práve v tomto dinoparku je najväčší T-rex v Európe. Neviem posúdiť nakoľko je to pravdivá info, toto bol môj prvý dinopark vôbec, ale ten T-rex bol fakt desivý (spýtajte sa Marušky a Hanky).

Autenticitu celému dinoparku dodávali aj rôzne desivé zvuky šíriace sa z reprákov a niektoré dinosaury sa dokonca aj hýbali. Na tomto mieste som zistila, že Juli vie o týchto tvoroch viac ako ja a absolútne netuším odkiaľ. Keď som sa snažila prekladať im informačné tabule, gúľala očami, že toto predsa dávno vie.
V tomto dinoparku boli okrem dinov aj rôzne “divy sveta” . Napríklad sfinga z Cheopsovej pyramídy, či zmenšené sochy z Veľkonočných ostrovov alebo slávny Stonehenge. Tak sme na chvíľu, aspoň v myšlienkach, cestovali aj za hranice Európy.

karavan tour 2018
Takýto bol teda náš posledný zahraničný deň našej “karavan tour 2018”. Momentálne máme všetci zmiešané pocity. Veľmi sa tešíme domov, ale za týmto kočovným životom nám bude fakt smutno.
(pssst, už riešime budúcoročnú “karavan tour”).

 

CERN
Hlásim sa s ďalším dlhším reportom z našej karavan tour. Pôvodne som chcela o včerajšom dni napísať len pár slov na našu fanpage na facebooku, ale myslím, že to čo sme zažili si zaslúži samostatný článok.
Po predvčerajšom uchodenom, ale prekásnom dni v Annecy, sme si mysleli, že ten ďalší bude z tých oddychovejších. Mali sme na pláne pozrieť si Ženevu a na pár chvíľ si odskočiť do CERN-u, kde pracuje náš kamarát.
Ženevu sme si vychutnali naozaj len vychádzkovo. Prešli sme sa po promenáde okolo jazera a samozrejme, že sme  zašli aj k jednej z najvyšších “fontán” sveta Jet d´Eau. V blízko parku sme si potom boli obzrieť  aj slávne kvetinové hodiny.
No lenže už sme museli bežať do CERNu, kde sme mali dohodnuté stretnutie na tretiu. Vraj na hodinku.?
Z jednej hodiny boli takmer štyri. Myslím, že keby deti vládali a naši sprievodcovia (dvaja úžasní vedci zo Slovenska) nemuseli bežať za svojimi povinnosťami, asi by sme tam boli ešte doteraz. Toľko zaujímavých vecí sme si vypočuli, až nám začalo byť ľúto, že sme sa lepšie neučili fyziku.
Naša prehliadka začala vo veľkej “drevenej” guli, kde je umiestnená interaktívna vedecká výstava.
CERN-u
Návštevníci si tam môžu vypočuť a prečítať kadejaké informácie o vesmíre a o samotnej práci na urýchľovači. Mňa ako mamu homeschoolerku veľmi potešilo, keď pri premietanom filme o Veľkom tresku, dievčatá zachytávali slová ako neutrón, protón, komentovali zánik gigantických hviezd a pri obrazoch Slnečnej sústavy sa tvárili ako ťažké profíčky. Dokonca uja-vedca upozornili, že majú starú fotku, lebo je na nej ešte Pluto. 
CERN
Naši sprievodcovia nám ukázali ako vlastne urýchľovač vyzerá a vysvetlili nám ako funguje. Na interaktívnej satelitnej snímke sme si mohli pozrieť aj jeho kruhovú dráhu, ktorá je v hĺbke 100 m pod zemou a je dlhá 27 km.
CERN
CERN
Úžasné je, že na tomto projekte pracuje okolo 4 až 5 tisíc vedcov z viac ako 100 krajín sveta a ich poznatky budú využívať hlavne generácie, ktoré prídu po nás.
Z tejto výstavy sme mali možnosť dostať sa aj do spletitých chodbičiek kancelárskych priestorov CERN-u. A tam to veru vyzeralo úplne ako vo filmoch. Cez pootvorené dvere bolo vidieť vedcov z rôznych kútov sveta pracujúcich na svojich počítačoch. Popri stenách stáli biele tabule “počarbané” vedeckými klikmi-hákmi a v niektorých kanceláriách blikali najrôznejšie prístroje od výmyslu sveta.
Dokonca sme sa dostali aj do priestorov, v ktorých vznikla WORLD WIDE WEB. Tak to už je pecka!

táto skrinka je prvý server, červenými písmenami je na nej napísané “This machine is a server. DO NOT POWER IT DOWN!!”

Pri nasávaní nových vedeckých informácií sme vyhladli. Rozhodli sme sa, že sa pred odchodom do kempu  posilníme v reštaurácii priamo v hlavnej budove CERN-u.
A dobre sme urobili. Keďže obaja naši sprievodcovia nás už v tej dobe museli opustiť, cesta z tohto kolosu nám trvala približne 30 minút. Dverí a chodieb von bolo neúrekom, ale takmer všetky boli určené pre študentov, či vedcov pracujúcich tam. My ako návštevníci sme nejak nemohli nájsť tie správne pre nás.
Naše dievčatá sa už začali obávať, že si nás tam nechajú aj cez noc, čo by ale nám rodičom vôbec nevadilo. Po polhodine blúdenia sa nad nami, po prosbe o pomoc, zľutoval hlas v interkome a pustil nás von dverami určenými pre zamestnancov CERN-u. Boli sme na slobode.
Tento deň v nás bude ešte dlho rezonovať. Ani sa nám nesnívalo, čo všetko nám prinesie a koľko si toho z neho odnesieme my.
A ešte zopár fotiek z našej ženevskej prechádzky….

Pamätáte si na vision board, ktorý sme robili na začiatku školského roka? Vidíte tie karavany tam? To bol taký spoločný rodinný sen, mať vlastný karavan a cestovať. A viete čo? Nám sa to podarilo. Máme obytný príves a aktuálne sme na cestách. Ja ešte stále žasnem nad tým, ako sa dokážu veci správne poukladať a sny sa naozaj stanú skutočnosťou.

Z domu sme vyrazili pred šiestimi dňami. Máme kamarátov vo Francúzsku, blízko francúzsko-švajčiarskej hranice. Volajú nás k sebe na návštevu už nejaký ten rok, tak sme si povedali, že teraz je ten správny čas. Naplánovali sme si cestu a keďže s obytným prívesom nemôžte párať po diaľnici 130km/h museli sme si cestu rozdeliť na niekoľko dní. Pre nás ako domoškolákov to ale vôbec nie je žiadny problém, jednak máme kopu času na cestovanie a druhá vec, keď už máme niekde stáť, tak z toho vyťažme maximum.

Prvá zastávka bola neďaleko Viedne. Vo Viedni sme boli len nedávno, tiež karavanom, vtedy sme stihli navštíviť Schönbrunn a ZOO, takže tentokrát sme chceli vidieť niečo iné. Mňa ohúril Dóm sv. Štefana, veľmi podobná katedrála tej našej košickej, akurát, že je “trošičku” väčšia a vyššia. Dievčatám sa zas páčil Hundertwasser haus, “krivý” dom. Je to klasický obytný dom, ktorý má veľmi zaujímavú fasádu, ktorá priťahuje kopu turistov. Nečakala by som veru vo Viedni takéto veselé čudo.

Ďalšou zastávkou bol Mníchov. Tam sme vlastne pôvodne chceli len prespať a ráno pokračovať v našom putovaní. Lenže náš ocko má známych snáď po celom svete a jeden sa našiel aj v Mníchove a veľmi nám chcel svoje mesto ukázať.

To vám bol deň. Jediné čo sa mi vybaví pri slove Mníchov je Oktoberfest, nejak som toto mesto ani veľmi netúžila vidieť, ale bola to pecka. Náš dobrodinec nám poukazoval také miesta, že sme len oči otvárali. Piváreň Hofbrauhaus, kde sa schádzal Hitler so svojimi kumpánmi ešte pred vojnou, Feldernhalle, kde sa neslávne skončil Hitlerov puč.

Nakukli sme do zvonku nenápadneho, ale zvnútra nádherného kostola sv. Kajetána, obdivovali sme Marienplatz a nádhernú, pompéznu radnicu, prechádzali sme sa po trhovisku, kde to rozvoniavalo rôznymi kútmi sveta.

Všade bolo plno turistov a plno rôznych pouličných umelcov. Deň sme zakončili v centále BMW. Nie som nejaký extra nadšenec áut, či motoriek, mne stačí, že ma to bezpečne odvezie z miesta A na miesto B, ale tu sa páčilo aj mne. O dievčatách ani netreba hovoriť, tie si to tam užili.

Večer sme len odkväcli do postelí a spali ako drevá.

Ďalší deň sme kempovali neďaleko Zürichu. Tu sme mali dohodnuté stretnutie s kamarátkou Sabrinou, rodenou švajčiarkou, ktorá nás pozvala k sebe domov na večeru. Neodmietli sme, veď po niekoľkých hodinách v aute a na suchej strave sme boli riadne vyhladovaní. Ja som tajne dúfala, že budeme večerať niečo typicky švajčiarske a moje prianie sa splnilo.

Čakala na nás syrová pochúťka Raclette.  Tú sme si robili tak, že sme si tvrdý syr zohrievali na špeciálných mini “panvičkách” pod malým grilom, dokým sa nerozpustila vrchná vrstva syra. Potom sme syr zoškriabali na pripravený chlieb, alebo varené zemiaky. Bolo to výbornéééé. Ako dezert sa podávala čokoládová pena z pravej švajčiarskej čokolády. Mňam!

(Jediné čo ľutujem je, že som z tejto návštevy nespravila žiadnu fotku.)

Zürich  sme opustili ďalší deň ráno a poobede sme šťastne prešli francúzsku hranicu a zakotvili v kempe. Na tomto mieste strávime viac dní. Ešte nevieme koľko ich bude. Zajtra sa stretneme s našimi kamarátmi a uvidíme kam nás zavedú, aké krásy svojho kraja nám ukážu. Určite by sme ale chceli vidieť zblízka Ženevské jazero či mestečko Annecy, ktoré je od nás momentálne vzdialené len niekoľko kilometrov. Z Francúzska sa pohneme potom ďalej, chceli by sme ešte na našej ceste vidieť Benátky. Uvidíme kam nás to nakoniec zaveje.

P.S. Ak ste zvedaví na viac našich zážitkov z našej “karavan tour”, nakuknite občas na našu facebookovskú fanpage.

čičmany a slovenský Betlehem

Zasa sme trošku cestovali. A navštívili krásne miesta. V podstate úplne náhodou. Plán bol, ísť navštíviť našich najbližších, trošku sa pojašiť s krsniatkom, tráviť čas s bratom a švagrinkou. Ale oni traja sú duše túlavé, stále pre nás pripravia nejaký program, vezmú na zaujímavé miesta. Mohlo mi napadnúť, že tomu bude tak aj teraz.

Ešte sme ani nevycestovali a už som bola zbombardovaná miestami, kam by sme mohli zájsť. Toľko ich bolo, že by sme mali čo robiť aj celý týždeň, nielen jeden víkend. No jednoznačne vyhrali Čičmany a Rajecká Lesná a jej Slovenský Betlehem.

Čičmany

O Čičmanoch už počul snáď každý Slovák a verím, že aj ľudia za našimi hranicami. Tie krásne domčeky si to zaslúžia. Maruška sa aj občas bála medzi nimi chodiť, či sa tam náhodou nezjaví aj ježibaba. Najprv som nechápala, prečo práve na takomto krásnom mieste hľadá ježibabu, až kým mi, dieťa zlaté, jasne nepovedalo, že toto sú predsa perníkové chalúpky. Keď som ju ubezpečila, že tu určite žiadna ježibaba nie je, odľahlo jej a ďalej sme si obzerali tú krásu.

Doma sme si o Čičmanoch niečo prečítali a dozvedeli sme sa, že ľudia si začali svoje domy, okolo okien a dverí, zdobiť približne pred 200 rokmi, ale až po veľkom požiari začiatkom 20.storočia sa ozdoby rozšírili na celé chalúpky. Zdobili viac ženy, ktoré sa inšpirovali tým, čo vedeli najlepšie. Výšivkami. Určite v tej dobe netušili, že práve ich domy, v ktorých žili pokope aj tri generácie, raz bude obdivovať celé Slovensko.  A že ich ornamenty budú zapísané v zozname nehmotného kultúrnom dedičstva Slovenska.

Je to naozaj rozprávková dedinka. Ježibabu sme nestretli, ale aspoň na chvíľku sme mali pocit, že sa čas zastavil, či dokonca poskočil o pár desaťročí dozadu.

Slovenský Betlehem

Ďalšou zastávkou na našich potulkách bola Rajeská Lesná. Viem, že taká dedinka existuje, aj som vedela, že je v nej nejaký Betlehem, ale nikdy by mi nenapadlo, že nás to takto ohúri. Tu sa potvrdilo, je lepšie raz vidieť ako dvakrát počuť.

Slovenský Betlehem je uložený v Dome Božieho narodenia, na pútnickom mieste Frivald. Vytvoril ho majster rezbár Jozef Pekara a trvalo mu to 15 rokov.  Celé dielo je 8,5 m dlhé, 2,5 m široké a 3 m vysoké a patrí medzi najväčšie vyrezávané Betlehemy v Európe. Pravdepodobne je to  aj najväčší drevený pohyblivý Betlehem na svete.

Betlehem je vytvorený tak, že sprava doľava zobrazuje našu krajinu od východu po západ a okrem vyobrazenia Kristovho narodenia, zobrazuje aj významné slovenské pamiatky, ale aj moderné stavby, ako napríklad most SNP v Bratislave, ale aj typické remeslá pre daný kraj.

A toto je len jedna z vecí, čo ho robí jedinečným.

Slovenský Betlehem

Ďalšou vecou, z ktorej vám spadne sánka, je, že polovica z 300 figúriek na ňom sa pohybuje. Tak môže vidieť napríklad kopáčky, ktoré neúnavne kopú oravskú “švábku”, či vinárov, ktorý degustujú vínko. Úsmev na tvári vám vyčarí aj pes, ktorý ťahá za “gate” chlapca, kradnúceho jablká, alebo pastier, ktorý vytrvalo stále dookola naháňa medveďa  s uchmatnutou ovečkou.

Slovenský Betlehem

My sme s deťmi pozorovali Betlehem dosť dlhú chvíľu, porozprávali sme sa o jednotlivých remeslách, ktoré sú na ňom zobrazené. Hľadali sme miesta, na ktorých sme už boli, alebo o ktorých sme už čo – to počuli. Je tam toho naozaj požehnane, mali by ste počuť tie výkriky: “Aha, mami, tam sú Bojnice.” “Ja som našla Barlolamača.” ” Vidím Dóm svätej Alžbety.” Takto sme veru híkali nejaký ten čas.

Tak sme na tomto krásnom mieste mali vlastne vlastivednú chvíľku a znova sa mi potvrdilo, že učenie nemusí byť mučenie.

Nedávno sme sa vrátili s našej jesennej dovolenky.

Boli sme tak trošku netradične, karavanom. Aj keď sme už karavanom boli na dovolenke viackrát, je to pre nás vždy nový zážitok. Idete kam chcete, lebo nemusíte riešiť hotel, spálňu si veziete so sebou. Nemusíte prísť o nové zážitky, len preto, že hlásia škaredé počasie, jednoducho si to namierite tam, kde bude krajšie. Tak ako my teraz. Pôvodne sme uvažovali o Poľsku, či Čechách ale kvôli zlému počasiu tam, sme sa nakoniec rozhodli ísť prvýkrát k našim rakúskym susedom, do Viedne.

viedenské zážitky

My sme viac mestskí turisti. Máme radi prírodu, to hej, radi si zájdeme na prechádzku k plesu, alebo preskúmame nejaké lesy v blízkom okolí, ale viac nás zaujímajú miesta kde žijú ľudia a ich história. Preto vždy keď niekam ideme, snažíme sa navštíviť aj nejaké pamiatky, ale aj obyčajné miesta. A Viedeň nám toto všetko dala.

Ubytovaní sme boli v príjemnom, nie veľkom kempe, kde bolo všetko čo kemperi potrebujú.Malý  obchodník, kde kúpite aj pečivo, keď vám ráno zachýba, čisté toalety a sprchy, miestnosť na varenie, práčka so sušičkou a pre deti ihrisko. Ak by ste zablúdili do Viedne a hľadali kemp, ktorý sa nachádza v tichom prostredí ale zároveň 5 minút od zastávky autobusu a len 10 minút peši od zastávky metra, tak odporúčam tento.

viedenské zážirky

Apropo metro. Prvé užasnutie našich detí. Nikdy sa neviezli v takom niečom, čo ide tak rýchlo a raz je to nad zemou a raz pod zemou, a navyše vás odvezie dvakrát tak rýchlejšie na miesto určenia ako vlastné auto.  Metrom sme sa vozili všade, bolo to pohodlné a rýchle a aj keď sme na nohách boli celý deň, dievčatá to zvládali perfektne.

viedenské zážitky

Prvá zastávka vo Viedni bola Schönbrunn. Ja bláhová som si myslela, že to všetko dáme za jeden deň. Ak chcete vidieť zámok aj zvnútra ale aj jeho záhrady, bludisko a všetko ostatné, čo okolie zámku ponúka a tiež aj ZOO, odporúčam si rezervovať minimálne dva dni.

Okolo Schönbrunnského zámku premáva malý vláčik, ktorý vás povozí dookola celého areálu, ale môžte sa s ním odviezť aj k niektorej z brán do ZOO.

zoo

Viedenská ZOO je najstaršia na svete. Založená bola v roku 1752 ako súkromný zverinec pre cisársku rodinu a jej hostí. Ako dobre, že dnes už je dostupná aj pre verejnosť. Spolu so zámkom Schönbrunn patrí do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Nájdete tu zvieratá všetkých kontinentov.

My sme videli napríklad rysa, bieleho vlka, voľne pobehujúce veveričky, rôzne druhy tučniakov, tulene, akurát sme natrafili na kŕmenie pánd dvojičiek, obzreli sme si žirafy, slony.

Samozrejme, že sme museli ísť pozrieť aj austrálskeho klokana a koaly.

Ja som prvýkrát v živote videla nosorožca a hrocha, ale úplná topka bol ľadový medveď a celý polárny pavilón s rôznymi interaktívnymi prvkami, kde deti mohli napríklad vidieť v akých norách bývajú ľadové medvede, alebo mohli počúvať zvuky rôznych arktických zvierat. Medveď sa nám aj popredvádzal, prišiel tesne blízko, delilo nás len sklo jeho výbehu. Úžasný zážitok.

Schönbrunn ZOO

Po ceste zo ZOO sme nahliadli aj do pavilónu tropického pralesa, kde sa voľne pohybovali rôzne vtáky z tejto oblasti a naše odvážne baby vošli do oddelenej zatemnenej miestnosti kde lietali netopiere. Hlavne Juli mala trošku strach, silno ma držala za ruku ale zvládla to.

ZOO je veľká a právom patrí medzi najkrajšie v Európe. Určite tam choďte, ak budete mať cestu okolo. Na tejto stránke si môžte o nej prečítať viac informácii a pozrieť si aj mapu celej ZOO.

Zámok Schönbrunn

Prvý deň vo Viedni bol za nami. Hlavne pre deti to bol neskutočný zážitok. Ale ja som veľmi túžila nahliadnuť do zámku. A Terezka so mnou. Keď zistila, že v zámku Schönbrunn žila kedysi Mária Terézia a aj Sisi, nebolo o čom, druhý deň bol jasný. Ide sa naspäť!

Shönbrunn to nie je len zámok, to sú aj krásne rozľahlé záhrady v jeho okolí, obrovské fontány s mýtickymi postavami alebo labyrint, v ktorom sa môžte kľudne na chvíľu stratiť. To všetko na nás čakalo druhý deň.

Schönbrunn

Na výber v zámku sú dve prehliadky. Jedna kratšia, po 22 miestnostiach a druhá po celom zámku. My sme si vybrali tú kratšiu. Nevedeli sme ako to budú zvládať najmladší členovia rodiny.

Dĺžku prehliadky si určujete sami, pretože pri vstupe dostanete audiosprievodcu, ktorého si ovládate sami. Perfektné bolo, že k dispozícii bola aj čeština, takže naše deti mohli všetkému rozumieť bez väčších problémov. Prechádzali sme sa po zrkadlovej sále, kde prvýkrát hral malý 6 ročný W.A Mozart Márii Terézii, vošli sme do izby, kde sa každý deň krášlila Sisi, ale nakukli sme aj do detskej izby s portrétmi všetkých 16 detí Márii Terézie.

Schönbrunn

Schönbrunn

Bola som už na viacerých zámkoch či hradoch, ale tento ma úplne očaril. Až mi na konci bolo ľúto, že sme si nekúpili prehliadku po celom zámku. Ale to nič, čakali nás ďalšie zážitky.

V zámku Schönbrunn sa nachádza aj detské múzeum. V ňom sme sa dozvedeli niečo o živote detí našich bývalých panovníkov. Prechádzali sme cez ich učebňu, či detské izby, ktoré boli plné rôznych hračiek. Čo bolo super, tieto hračky neboli vo vitrínach, ale boli voľne dostupné deťom, takže si ich mohol každý vyskúšať. A my sme to teda využili.

Najväčší zážitok sme ale mali hneď v prvej miestnosti detského múzea. Tá je plná kostýmov a parochní, takže sme sa na pár chvíľ mohli premeniť na postavy vládnucej vrstvy.

Najprv sa prezliekali len deti, ale potom sme objavili veci aj pre dospelých. Tak hádajte čo sa stalo?Áno, obliekli sme sa všetci.

Schönbrunn detské múzeum

Bola to zábava. Strávili sme tam dosť veľa času a dievčatám sa odtiaľ nechcelo ísť. Vôbec som sa im nečudovala. Keby nás nevyhnal hlad asi sme tam doteraz.Schönbrunn

Práter

Deň sme zakončili vo viedenskom Práteri. Baby po prvýkrát v živote vyskúšali húsenkovú dráhu. Jedna zahlásila, že umiera a už tam nikdy v živote nevojde a druhá zahlásila, že umiera, ale že to bolo super. Povozili sa aj na viedenskom kolese. Ja moc nie som na takéto adrenalínové zábavy, ale zdá sa že hlavne naša Terezka bude môcť o chvíľu robiť na nich parťáčku nášmu ockovi.

Nedá sa do jedného článku napísať všetko, čo sme vo Viedni za tie dva dni zažili. Bolo to neskutočné, čarovné a rozprávkové. Nechcelo sa nám isť preč, ale čakali nás iné dobrodružstvá. Určite sa tam ešte niekedy vrátime, veď sme videli len zlomok z tohto krásneho mesta.

V minulom článku som písala o našej letnej dovolenke v Zaton holiday resort. Zážitkov bolo toľko, že sa všetky nezmestili do jedného článku, takže dnes tu máme pokračovanie.

Kto nás pozná aspoň trošku vie, že máme radi históriu. Teda hlavne ja a Terezka. Ostatní sa popri nás vezú, ale neprotestujú. Keď ste v Chorvátsku, jednoducho nemôžte ostať ležať na pláži a nezájsť na potulky do blízkych miest. My sme tento rok mali šťastie, že sme boli blízko dvoch krásnych, históriou dýchajúcich miest. Navštívili sme Nin a Zadar.

Nin

Nin je malé mestečko, ktoré sa nachádza len pár minút autom od Zatonu. My sme sa tam odviezli typickým dovolenkárskym “vláčikom” z nášho rezortu. Je to vlastne mesto na ostrove a s pevninou je spojené dvomi kamennými mostami.

Nin, Chorvátsko

Neočakávali sme od tohto miesta veľa a o to viac nás Nin prekvapil. Pri jeho potulkách sme len tak mimochodom narazili na pozostatky rímskeho chrámu z 1.storočia,

Nin, Chorvátsko

alebo rímskeho domu z 2.storočia.

Mnohé archeologické nálezy z bohatej histórie Ninu, sú uložené v archeologickom múzeu, ktoré sme už ale nestihli navštíviť (aspoň máme dôvod sa tam vrátiť).

V centre Ninu sa nachádza kostol sv. Anselma zo 6.st, o ktorom sme sa od miestnych predavačov v uličke dozvedeli, že sa hrdí titulom vôbec prvej chorvátskej katedrály. (Zabudli sme ho odfotiť, ale môžte ho vidieť tu .)

Titul najmenšia katedrála na svete si zas vyslúžil kostol sv.Kríža, ktorý stojí neďaleko. Kostolík sa zachoval v pôvodnom stave od jeho výstavby v 9.storočí. Je postavený na zvyškoch antických domov a v čase kráľov slúžil ako kráľovská kaplnka.

 

Od kostolov a historických pamiatok sme sa pomaličky presunuli po kamennom moste do oblasti soľnej fabriky. V Nine sa soľ ťaží už od času starých Rimanov a vraj doteraz sa to deje bez použitia akejkoľvek mechanizácie, len prírodným odparovaním morskej vody v plytkých bazénoch. Škoda, že sme už nestihli otváracie hodiny v Múzeu soli, určite by bolo čo počúvať.

Nin

                                                     To za nami, prosím pekne, je jedna obrovská kopa soli.

V Nine sme strávili približne 4 hodiny a som si istá, že sme nevideli všetko, čo ponúka. No podarilo sa nám aspoň nachvíľu nasať atmosféru iných storočí.

Zadar

V nedeľu sme sa vybrali do Zadaru. Od Zatonu je vzdialený približne 20 km. Je to väčšie mesto ako Nin a bolo to veru aj cítiť. Jeho historická časť sa turistami len tak hemžila. My sme sa do Zadaru vybrali cielene kvôli dvom novodobým atrakciám. Chceli sme vidieť Pozdrav Slnku a počuť Morský orgán.

Trošku nečakane sme sa ocitli pri ďalšej historickej pamiatke, pri kostole sv.Anastázie. Tento kostol je najväčšou katedrálou v Dalmácii.

Z druhej strany katedrály, stojí kostol sv.Donata z 9.storočia. Jedna z dominánt Zadaru. Obe tieto pamiatky sú súčasťou väčšieho komplexu budov, ktorý je zapísaný v UNESCO.

V tejto časti mesta bolo silno cítiť rímsky vplyv. Nebolo nič nezvyčajné vidieť deti hrať sa medzi pozostatkami starých rímskych domov, či stĺpov z bývalých chrámov.

Ale Zadar nevyniká len historickými pamiatkami. Turistom ponúka aj moderné atrakcie. Tie vlastne boli cieľom aj našich potuliek.

Morský organ je novodobý ťahák pre turistov, vybudovaný na pobreží mora. Je to vlastne systém trubíc, zakončených píšťalami, ktoré sa nachádzajú pod vybetónovaným mólom. Podľa toho ako do nich naráža a vteká voda, vydávajú rôzny zvuk.  Nám táto “hudba” pripomínala spev veľrýb.

Našou poslednou zastávkou v Zadare bol Pozdrav Slnku, ktorý je neďaleko od Morského organu. Pridali sme sa k ostatným turistom do obrovského kruhu so sklenenými doskami a čakali sme na západ slnka.

Počas neho sa jednotlivé dosky začali rozsvecovať a hrať rôznymi farbami. Čím bola vonku väčšia tma, tým svetlá svietili intenzívnejšie a kruh bol farebnejší.

Ak budete mať cestu okolo Zadaru, určite sa tam choďte pozrieť. Je na čo pozerať. Škoda že naše malé baby ešte veľa nevydržia, ja by som sa po Zadare rada túlala oveľa dlhšie.

Už teraz viem, že sa tam musím niekedy vrátiť, aby som si obzrela jednu z najstarších a najpríjemnejších univerzít v Európe, ktorá je postavená priamo na pláži. To by sa tam študovalo!

Zaton holiday resort

Len toť nedávno sme sa vrátili z našej letnej dovolenky. Milujeme vodu, milujeme more, takže sme zamierili do Chorvátska, kde sme osem dní strávili v Zaton holiday resort.

Moje požiadavky na dovolenku nie sú vôbec náročné. Potrebujeme vodu a nejaké zaujímavé miesto na objavovanie. My proste musíme preskúmať toho čo najviac. A v Zatone a jeho blízkom okolí toho bolo naozaj dosť.

Voda

Okrem mora a pláže, Zaton ponúka pre ubytovaných hostí aj mini aquapark. Niekoľko rôznych bazénov, pre plavcov aj neplavcov, pre veľkých i najmenších.

Zaton holiday resort

Asi najväčší úspech mal bazén s troma menšími toboganmi a jedným veľkým vedrom, do ktorého tiekla voda, a ktoré sa z času na čas na zúčastnených vylialo.

Naše baby, tam naschvál na to vedro čakali.

To bolo piskotuuuu….

No ale nešli sme k moru preto, aby sme čas trávili len v bazénoch. More sme si tiež užili.

zaton

Pláž v Zaton holiday resort meria približne 1.5 km a nájdete na nej aj miesta čisto pieskové, ale aj kamienkové, miesta zaľudnené, ale aj ukryté, vhodné pre samotárov. Dokonca na jednom mieste je do mora spravená aj rampa pre vozíčkarov.

My sme sa najviac zdržiavali na pieskovej pláži, more v tejto časti vôbec nebolo hlboké. Raz som sa rozhodla, že pôjdem nájsť miesto, kde mi bude voda siahať aspoň po plecia. Tak som šla a šla a šla, až som moje deti videla ako 4 malé bodky niekde ďaleko na pláži a stále som mala vodu maximálne po pás. Tak som to vzdala a vrátila sa k nim.

Zábava

Ihriská priamo na pláži sú v takomto rezorte samozrejmosťou. Ale stavím sa, že na takúto vysokú sieť ste ešte nevyliezli.

V Zatone nebolo čas na nudu. O program pre deti, ale aj pre dospelých, sa od rána do večera starali animátori. Deti sa mohli zapojiť napríklad do rôznych súťaží, alebo si ísť večer zatancovať na mini disko. Veľké plus dávam animátorom, ktorí sa vedeli plynule dohovoriť v 4 jazykoch. Na výber sme mali z chorvátštiny, nemčiny, taliančiny a samozrejme angličtiny.

Aj v mori sú kadejaké atrakcie. Jedna mega šmýkačka, na ktorú sa ale baby neodvážili, a niečo ako nafukovacie ihrisko priamo na vode. Tam sa baby riadne vybláznili. Behať, skákať, či šplhať sa po nestabilnej nafukovačke, nie je vôbec jednoduché, ale vraj to bola zábava.

Ubytovanie

Ubytovanie v rezorte je rozdelené na niekoľko kategórií. K dispozícií je kemp, mobilné domy, alebo apartmánové domčeky. My sme bývali v prízemnom 2 izbovom domčeku. Izby boli maličké, akurát do nich vošli 2 postele a stolíky. To ale vôbec nevadilo, keďže sme tam chodili len spať.

Aby sme náhodou nezablúdili, na domoch boli takéto milé mapky, ktoré nás vždy bezpečne zaviedli do nášho domčeka.

Šikovne je vyriešené usporiadanie apartmánových domčekov. Každé dva rady domčekov boli k sebe otočené terasami a medzi nimi bolo malé ihrisko pre deti. Takže keď som chystala večeru, alebo sme na terase pili kávičku, deti sa mali kde hrať a boli na dosah.

Moje učiteľské srdce zaplesalo, keď som si všimla, že pozdĺž chodníkov, sa kde – tu objavili tabule s informáciami aké zvieratká môžme v Zatone stretnúť, alebo aké rastliny nám rastú rovno pod nosom.

zaton

Cvrčak

Nie, nepomýlila som sa, cvrčak je po chorvátsky náš cvrček.

A zaslúži si samostatný odsek v mojom článku. Pretože je v Zatone všade. Nevidíte ho, ale počujete. Nie tak ako doma, keď zopár cvrčkov spustí svoju pesničku pri západe slnka. Ale stonásobne viac. Ten zvuk sa nesie celým rezortom. Cvrčky občas stíchli, hlavne večer, ale naozaj len na krátku chvíľu…a potom zas spustili svoju pesničku.

My sme si pri vstupe do rezortu dokonca mysleli, že nám hučí niečo v aute, tak hlasno bolo cvrčkov počuť aj cez pozatvárané okná dnu do auta.

Zaton holiday resort je naozaj zaujímavé a príjemné miesto. Ale keďže v našej rodine nenájdete typického ležiaceho dovolenkára, ktorý sa celý týždeň nepohne z lehátka, okrem Zatonu sme navštívili aj iné krásne miesta. Ale o tom nabudúce, už o pár dní.

Rio de Klin

Tak sme sa znovu ocitli na mojej milovanej Orave. Je to krásny kraj a pre mňa jeden z najkrajších na Slovensku. Myslím, že každý si tu nájde to svoje. Či turisti, či vyznávači kultúry, alebo športoví nadšenci. Aj my sme sa tento predĺžený víkend rozhodovali, čo podniknúť. Počasie síce bolo ešte také kadejaké, chvíľami svietilo slnko, chvíľu lialo ako z krhly, ale aj napriek tomu nás to ťahalo von. Práve kvôli tomuto premenlivému počasiu padli naše plány na väčšie túry, ale nakoniec sme aj tak našli vhodnú náhradu. Šli sme sa pozrieť na Rio de Klin.

Že čo to je? Je to socha Ježiša Krista nad malou oravskou dedinkou Klin. A prečo Rio de Klin? Pretože socha je vernou kópiou tej z Ria de Janeira, akurát je o trošičku menšia. Tá pôvodná v Riu meria 30 metrov a táto  naša oravská 9,5 metra. Dozvedela som sa, že je vraj treťou kópiou sochy Krista z Brazílie, ale je  najväčšou sochou Spasiteľa na Slovensku.

Ak niekedy budete na Orave, určite sa tam choďte pozrieť. Dedinku Klin nájdete v okrese Námestovo a cesta k soche je celkom dobre značená, nemali by ste zablúdiť. Autom sa dá vyviezť od dediny k parkovisku pod kopcom, na ktorom Rio de Klin stojí a odtiaľ už pôjdete pekne po svojich. Cesta to nie je dlhá, ale je to celkom dobrý strmák, prevýšenie okolo 100m. Ja, s mojím živým 11 kilovým nákladom na chrbte, som sa síce trošku zapotila, ale za tú námahu to stálo.

Rio de Klin

Rio de Klin

Hore na kopci je naozaj krásne. Vidno, že domáci sa o toto miesto dobre starajú. Okrem sochy sa tam nachádza aj krížová cesta Sedembolestnej Panny Márie, kaplnka Božieho milosrdenstva, socha modliaceho sa Jána Pavla II,  ale aj oddychová zóna s lavičkami na načerpanie novej energie. Okrem toho je z kopca Grapa nádherný výhľad na okolitú krajinu. Za dobrého počasia vidno aj Západné Tatry a Poľsko. My sme to šťastie nemali, viditeľnosť ten deň bola horšia, ale obzreli sme si aspoň Oravskú priehradu v celej svojej kráse.  No možno je to pre nás znamenie, že sa tam ešte niekedy máme vrátiť. S radosťou, to miesto vyžaruje pozitívnu energiu.

Rio de Klin

výlet do terchovej socha jánošíka

Počas nedávnych veľkonočných prázdnin sme sa ocitli na Považí. Ako správni domoškoláci, sme to hneď využili a začali sme plánovať nejaké výlety po okolí. Keď už sa zaoberáme našou vlasťou a čítame dejiny, nech to aj trošku zažijeme. Považie je krásny kraj, s nádhernou prírodou, hrad je tu snáď na každej zákrute a keby sme tam boli aj mesiac, stále by bolo čo objavovať. Počas tých pár dní, ktoré sme tam strávili sme navštívili Trenčiansky hrad, Manínsku tiesňavu, ale najväčší úspech zožal asi výlet do Terchovej. Pôvodne sme tam nemali ani ísť, ale počasie nám prekazilo veľké turistické plány. No a ako to už býva, veci nečakané a neplánované sú nakoniec najlepšie.

Terchovú netreba nikomu bližšie predstavovať. My sme sa do nej vybrali hlavne pozrieť si nadrozmernú sochu Jura Jánošíka. Zoznámili sme sa s ním už pri čítaní komiksových dejín Slovenska (článok o knihe je tu). Tak nám vlastne výlet do Terchovej padol vhod. Sochu dali postaviť jeho rodáci pri príležitosti 300. výročia jeho narodenia v roku 1688. Meria 7,5 metra a je vyrobená z oceľového plechu. Vedie k nej kľukatá cestička do kopca,ale nie je to žiadna ťažká turistika, naše staršie dievčatá si dali k soche preteky. Hore,  pri Jurovi, sme si spravili zopár fotiek a chvíľku sa pokochali výhľadom. Jánošík z jednej strany stráži cestu do Vrátnej doliny a na druhej strane vidno celú Terchovú ako na dlani.

na výlete v Terchovej pri soche Jánošíka

Našim ďalším cieľom bola rozhľadňa Terchovské srdce. Je na opačnej strane hlavnej cesty ako socha Jánošíka a privedie vás k nej modrá značka. Tentokrát sa žiadne preteky na vrchol kopca nekonali. Cestu lemujú náučné tabule, ktoré turistov oboznamujú s prírodou Malej Fatry, a Terezka s Juli sa zastavili takmer pri každej z nich. Najviac ich samozrejme zaujali tie o zvieratách. Dozvedeli sme sa z nich celkom zaujímavé informácie ako napríklad, čo je to “kainizmus” v ríši orlov alebo čomu kedysi verili ľudia, keď počuli spievať kuvika.

výlet do Terchovej na rozhľadňu

Postupne sme sa teda prepracovali až na kopec a potom hore na rozhľadňu, ktorá meria 30 metrov. Výhľad z nej bol nádherný. Okolo nás kopce Malej Fatry a pod nami Terchová. Až neskôr som sa dočítala, že rozhľadňa má tvarom  pripomínať šibenicu, na ktorej odvisol Jánošík. Dokonca je vraj postavená na mieste, kde stála šibenica keď o našom slávnom rodákovi natáčali film.

rozhľadňa Terchovské srdce

Keď sa niekedy ocitnete v tých končinách, určite sa tam choďte pozrieť. Je to túra nenáročná, vhodná aj pre malé deti, alebo takých začínajúcich turistov ako sme my.