Články

svetový deň toaliet

Vedeli ste, že dnes je svetový deň toaliet? Celkom zábavne, čo poviete?

Aj ja som si najprv povedala, že už asi fakt niekto nevie, čo vymyslieť. Lenže nedalo mi to. To by som nebola ja, keby som sa do toho nezačala viac vŕtať. A zistila som veľmi zaujímavé veci.

Žarty bokom, Svetový deň toaliet je vážna vec.

Vyhlásila ho OSN, aby sa zvýšilo povedomie o dôležitosti správnych hygienických návykoch a hlavne preto, aby sme si uvedomili, že nie každý na našej planéte má prístup k hygienickému záchodu.

Viete si predstaviť, čo len jeden deň bez tohto vynálezu? Ja teda nie.

A predsa sú na svete ľudia, ktorí takéto šťastie, mať záchod doma, nemajú. Čo je ale smutnejšie, je fakt, že na svete vlastní mobilný telefón viac ľudí, ako má prístup k hygienickému záchodu.

V číslach to vyzerá asi takto:

Z takmer 8 miliárd ľudí na svete vlastní 7 miliárd mobil a iba 4,5 miliardy má prístup k WC.

Alarmujúce, čo poviete? No, čo s takýmto dňom spravíme my? Vieme sa nejako zapojiť a rozprúdiť debatu na túto tému?

  • My sme doma tento deň napríklad venovali čítaniu knihy O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu. Ak tento príbeh nepoznáte, môžte si ho vypočuť vo videu, na našej fb page
  • Z nastrihaných roliek toaletného papiera sme si spravili jednoduchých anjelikov.
  • no najväčšiu zábavu sme mali pri obliekaní našich záchodov. Keď si uvedomíte, že to vôbec nie je samozrejmosť nejaký doma mať, tak si na chvíľu naozaj zaslúžia takúto špeciálnu opateru.

Skúsite aj vy dať nový šat vášmu záchodu?

svetový deň toaliet

Nazhŕňajte doma rôzne kusy oblečenia a nechajte svoju kreativitu pracovať.

svetový deň toaliet

Potešíme sa aj vašim fotkám. Môžete nám ich poslať mailom, alebo pridať na fb alebo instagram. Nezabudnite nás tam označiť, nech ich nájdeme.

Áno, áno, veru tak, nechce sa mi veriť. Máme za sebou štvrtý rok v domácom vzdelávaní. Každý jeden školský rok nám priniesol niečo nové, každý nás niečomu novému naučil.

školský rok

Zo všetkých štyroch rokov bol ten tretí najťažší. Pre mňa ako mamu, aj ako učiteľku. Do životov nám vtrhla choroba a obrátila všetko naruby. Ťažko nám bolo všetkým, a aj keď máme to najhoršie už za sebou, ja som sa spamätávala dlho. Bolo to vidieť aj tu na blogu. Menej článkov, menej interakcií.

Ten tretí rok mi ale ukázal, aké je dôležité žiť prítomnosťou. Plány sme mali veľkolepé. Aj cestovateľské, aj v domácej škole a takmer nič sa z nich neuskutočnilo. Všetko sa muselo prispôsobiť chorobe. A aby sme sa nezbláznili, nesmeli sme pozerať príliš dopredu a rozmýšľať nad neistou budúcnosťou, ale hľadať pozitíva, hoci aj maličké v každom jednom dni osobitne. Naučili sme sa byť viac vďační.

školský rok

Stala sa ale aj iná úžasná vec. Keďže nebolo v mojich silách, byť neustále prítomnou vo vyučovacom procese, u dievčat sa viac posilnila samostatnosť. To, čo som nestíhala ja, si sestry rozdelili medzi sebou.

Moje úžasné malé ženy.

Boli chvíle, keď som si myslela, že zlyhajú na záverečnom preskúšaní, kvôli mne. Kvôli tomu, že som jednoducho nemala čas všetko im vysvetliť, ukázať, naučiť. Ale deti si dokázali svoj čas spravovať samé, dokázali si samé pomôcť s učením, mňa potrebovali len ako poradcu s najťažšími vecami. Navyše sa naučili veci, ktoré síce nie sú v učebných osnovách, ale pre život sú oveľa dôležitejšie.

Tento školský rok už bol oveľa jednoduchší, aj keď ja som sa stále cítila vyčerpaná. Ale učiť sa bolo treba. Aby som prežila v zdraví a aby som neukrátila svoje deti, stavila som na minimalizmus.

Keď sme začínali pred 4 rokmi s domácim vzdelávaním, mala som tendenciu nakúpiť množstvo pomôcok, učebníc z rôznych vydavateľstiev. Doma sa nám kopili rôznorodé pracovné zošity. Do môjho “debilníčka” som si zapísala rôzne internetové stránky, na rôzne predmety, aby sme mali čo najviac zdrojov, z ktorých môžme čerpať.

Lenže zistila som, že toto obrovské množstvo ma veľmi vyčerpávalo a oberalo a vnútorný pokoj. Čím viac zdrojov som mala k dispozícií, tým viac som bola nervoznejšia, moja pozornosť viac rozhádzaná. Akoby som mala pocit, že nám určite unikne niečo dôležité, ak nevyskúšame všetko, čo svet ponúka. Lenže v silách človeka nie je vedieť všetko, zažiť všetko a mať všetko.

rok

Preto sme sa tento školský rok obmedzili na zopár učebníc, pracovné zošity sme mali asi len dva, a čoraz menej času sme trávili aj na rôznych internetových portáloch. Viac sme sa hrabali v knihách, ktoré sme, ale začali menej nakupovať a viac požičiavať, viac sme sa pýtali ľudí na okolí a viac sme začali využívať svet ako našu triedu a zdroj poznania.

Toho roku som do domu nekúpila ani jednu novú pomôcku. Ak sme nejakú novú potrebovali, vyrábali si ju deti samé, pretože aj v takomto procese sa deti učia. Brala som to ako win-win riešenie. Oni sa učili, ja som nemusela po nociach vyrábať pomôcky a lámať si hlavu nad tým, ako im zajtra budem vysvetľovať nové učivo. Pozornosť detí sa viac sústredila na to, čo bolo pre nich podstatné, a keďže vnútorná motivácia je naozaj silná vec, dokázali si poradiť a našli si presne to, čo potrebovali. Z minima sa nám podarilo vyťažiť maximum.

Všetko zlé je na niečo dobré. Tieto posledné dva roky domácej školy mi to ukázali. Museli sme sa síce prispôsobovať novým situáciám, ktoré neboli vždy najľahšie, ale ukázalo sa, že nám do života priniesli veľa pozitívnych zmien.

zavretá škola

Ahojte všetci! Chcela by som sa dnes prihovoriť hlavne riaditeľom a učiteľom na ZŠ, ale možno aj všetkým rodičom, ktorí majú strach o vzdelanie svojich detí. Rozhodla som sa tak potom, čo som sa prihlásila na Facebooku do skupiny Zavretá škola.

Táto skupina vznikla ako jedna úžasná iniciatíva niektorých učiteľov a rodičov, ktorí už majú skúsenosti s učením detí doma a chceli pomôcť všetkým, ktorí sú v týchto náročných časoch na nútenom “homeschoolingu”. No mám pocit, že v poslednej dobe tam narážam viac na zúfalé komentáre, ako na tie pomocné.

Rodičia, ale aj mnohí učitelia sú doma so svojimi deťmi a zároveň musia pracovať z domu. Sme všetci na jednej lodi. Každý si chce svoje povinnosti robiť ako najlepšie vie. Aj učiteľ, ktorý musí zadávať deťom úlohy na doma, aj rodič, ktorý ich následne musí s deťmi prejsť. Preto by sme všetci mali držať za jeden povraz a podporovať sa, navzájom komunikovať, nebyť na seba prísni a hlavne upratať si priority.

Je mi úplne jasné, že si nikto z kompetentných neželá, aby sa vzdelávanie našich ratolestí prerušilo, ale sú rôzne spôsoby, ako by sa deti mohli učiť, aby sme sa my dospeláci nezbláznili. A práve tu to podľa môjho názoru viazne.

Viete, keď som sa na celú situáciu pozrela z nadhľadu, zistila som zaujímavé veci.

Ako často sme sa sťažovali, že dnešné deti nepoznajú remeslá, že sa nevyznajú v záhrade a nevedia si spraviť ani desiatu? My sme kedysi na 2.stupni mali tzv. Špecifické práce. Učili sme sa tam variť, šiť, háčkovať, pliesť a chlapčenské osadenstvo triedy malo medzitým Technické práce, kde sa učili narábať s rôznymi náradiami a vyrábali kadejaké varešky, kliešte na cukor a podobné “potrebnosti”.

zavretá škola

Teraz je na tieto činnosti priam ideálny stav. Ráno v kľude spraviť raňajky spolu s deťmi, zapriahnuť ich môžte aj do prípravy obeda. Deti si môžu recepty zapisovať do zošitka a precvičiť si tak krasopis, či gramatiku. Tí, ktorí majú doma šijací stroj, nech šijú rúška. Je to vysoko aktuálna téma a šitie rúšok nie je náročné. Na youtube je veľa rôznych videi ako hačkovať, či štrikovať. Moje baby, napr. nedávno prepadli pleteniu z puffy vlny. Všetky naše bábiky majú teraz krásne deky. Nie sú tieto zručnosti v živote dôležité? A majú naše deti na ne čas bežne, počas školského roka?

Ako často počujeme, že deti nečítajú? Teraz by mohli, koľko by len vládali. A z každej knihy nech spravia krátky zápis do čitateľského denníka. Nakresliť ilustráciu k najzaujímavejšej časti by tiež mohlo zaujať, alebo môžu vybratý príbeh prekresliť do komiksovej podoby.

Máte doma dieťa, ktoré nečíta rado? Aj ja. Preto sme sa dohodli na dennom počte kapitol, ktoré sú základom. Prečíta si ich sama, potom mi príde prerozprávať, čo sa nové stalo a vyjadrovacie schopnosti sa jej zo dňa na deň zlepšujú. A o to mi predsa ide.

zavretá škola

A čo keby deti napísali nejaký príbeh? Možno o tom čo sa deje doma, možno o svojom sne, možno úplne vymyslený s rôznymi fantastickými bytosťami. Nie je toto ideálny čas na rozvoj kreativity? A kreativita je nástroj budúcnosti.

No dobre, poviete si, ale predsa deti nemôžu len tvoriť, musia sa aj niečo “učiť”, nejaké “akademické vedomosti”. Áno, súhlasím. Ale musia to byť predpísané pracovné listy, či presné učivo z učebnice? Nemohli by ísť deti von do záhrady a pozorovať ako sa mení práve teraz príroda? Ak majú doma mikroskop, tak majú k dispozícií nespočetne veľa možností, čo môžu pozorovať, či už si to donesú z prírody, alebo nájdu v chumáči prachu pod posteľou. U nás sa dnes napr. pozorovali lienky a “električky” (cifrušky bezkrídle). Baby si užili čas na slniečku a aj sa niečomu priučili.

Určite máte doma nejaké encyklopédie, alebo fungujúci internet. Nemohli by deti s ich pomocou vytvoriť projekt o rastlinách, stromoch a kríkoch, ktoré rastú v blízkosti ich domov, alebo o vtákoch, ktoré sa práve vracajú na naše územie? Alebo nech zasadia fazuľu do vaty a pozorujú ako rastie. Toto zvládne každá rodina.

Staršie deti by mohli spraviť prezentáciu na vybranú tému z prírodovedy, či vlastivedy v Power pointe. Hľadaním obrázkov na internete, čítaním rôznych informácií a vyberaním toho podstatného sa naučia oveľa viac, ako len obyčajným vypĺňaním pracovných listov. A verte mi, toto ich bude baviť, a rodičia o nich ani nebudú počuť.

Naozaj sa deti na 1.stupni musia učiť všetko to čo je v učebniciach? Práve teraz, keď sa z rodičov stali nedobrovoľne učitelia?

Lebo, povedzme si na rovinu, učiteľ zadá úlohy, ale dohliadať na vyplnenie musí rodič. My domoškoláci vieme, ako ťažko sa dodržiava “učebná disciplína” v domácich podmienkach. A za našu rodinu môžem povedať, že učebnice a pracovné listy nám ju veru nepomáhajú udržať, a to z jedného jediného dôvodu. Učenie podľa učebnice a následné vypĺňanie “pracákov” je nudáááááá, síce sem-tam nevyhnutná, ale stále nuda. Ak sa táto situácia predĺži na viac ako 2 týždne, deti sa pri takomto učení zbláznia. Preto si myslím, že teraz by sa mali deti doma zamerať viac na praktické učenie ako vypĺňanie nejakých cvičení.

zavretá škola

Že sa to nedá odkontrolovať? Ako zistíme, že deti niečo robili, že sa niečo naučili? Moja odpoveď možno viacerých pobúri, ale naozaj musíme všetko merať známkami a kontrolovať? Ja som presvedčená, že rodičia doma, sú vďační za každú zaujímavú úlohu, za každý zmysluplný nápad, ktorý im učitelia pošlú, pretože je hlavne v ich záujme, aby deti doma niečo robili. Nedôverujeme rodičom, ktorým najviac záleží na vzdelaní svojich detí? Nedôverujeme deťom, že si nájdu niečo, čo ich zaujme a spravia o tom projekt, prezentáciu, lapbook, či iný výstup, ktorý potom budú s nadšením prezentovať pred celou triedou?

A na záver len taká poznámočka. Nebojme sa! Aj keby bola škola zatvorená do konca školského roka, naše deti o nič neprídu. Dôležitejšie ako akékoľvek akademické vedomosti zo základnej školy sú vzťahy a na ich budovanie máme priam ideálne podmienky.

o vďačnosti

Uvedomujete si, za čo všetko môžme byť každý deň vďační? Často na to sama zabúdam. No v poslednej dobe ma k úvaham o vďačnosti prinútili dve veci.

Jednou je choroba našej Hanky. Už dlho s ňou bojujeme, no napriek tomu, som vďačná, že je to len ekzem, ktorý raz určite dostaneme pod kontrolu. Som vďačná za to, že sa jej pomalymi krôčkami zlepšuje stav pokožky. Som vďačná za to, že ráno, po prebdetej a preplakanej noci, sa o raňajky postarajú staršie dievčatá. Som vďačná za manžela, ktorý ma každú druhú noc nechá spať a on ju celú prebdie, aby Hanke zabránil v škrabaní. Som vďačná za to, ako svoju chorobu zvláda Hanička. Trpezlivejšie trojročné dieťa som ešte nestretla.

o vďačnosti
Hankin autoportrét

Druhá vec, ktorá ma prinútila zamyslieť sa nad vďačnosťou, boli moje staršie baby a ich časté hádky. Odkedy sú na domácom vzdelávaní, hádok je viac, ako keby boli v škole a preto neustále obrusujú hrany svojich charakterov. A teda, máme čo obrusovať. Sú ako oheň a voda, rozdielnejšie už asi nemôžu byť. Z toho pramení kopa nedorozumení, kriku a občas aj bitiek (veru aj baby sa bijú).

Občas sa mi už zdalo, že na seba nevedia nájsť ani jedno milé slovo, že stačí pohľad a hádka je na svete. Viem, že sa ľúbia. Keď jedna odíde, druhá na ňu myslí. Keď je jedna chorá, druhá jej varí čaj, prikrýva ju, bojí sa o ňu.

Chcela som preto, aby si tieto veci uvedomovali aj ony samé. Preto som doma zaviedla novú módu. Spravili sme si “poháriky vďačnosti”.

Ich funkcia je jednoduchá. Od pondelka do nedele ich napĺňame ďakovnými papierikmi a na konci týždňa, po nedeľnom obede si ich všetky prečítame.

Zo začiatku som dala dievčatám podmienku, nájsť aspoň jednu vec na každého člena rodiny, za ktorú sú mu vďačné. Tú mali napísať na prichystaný papierik a hodiť do označeného pohárika. Jeden dobrý skutok, jedna milá vec denne, to sa dá zvládnuť.

Aj napriek tomu sa občas ozvali, že nevedia, čo majú napísať. Hlavne ak boli práve pohnevané. Úplne im rozumiem. Vtedy sa ťažko hľadajú na tom druhom akékoľvek pozitívne veci. Ale práve preto, treba nájsť na tom druhom niečo pozitívne a nezabudnúť, že hnev je len chvíľková záležitosť, a že sa stále mám radi.

Vtedy sa ráta aj povzbudivé slovko, keď sa niekto morí s násobilkou, alebo nájdenie dlho stratenej kefy na vlasy. Dokonca by som povedala, že tieto denné drobnosti, zavážia viac ako veľké skutky, ktoré sú často robené zo zištných dôvodov.

Teraz už nemávajú problém s tým, čo majú napísať, dokonca už to nebýva len jeden papierik. A viete aká je to radosť čítať si v nedeľu papieriky vďačnosti a počuť o sebe samé príjemné veci? Navyše, sa fakt nedá hnevať na niekoho, kto vám napíše kvetnaté slová vďaky.

Možno nakoniec aj tých hádok u nás doma ubudne.

živé knihy

Poznáte pojem živé knihy? Ja som sa s nim prvýkrát stretla približne pred 2 rokmi, keď sme začínali s domácou školou. Zaviedla ho Charlotte Mason, ktorá žila na prelome 19.-20.storočia. Táto žena vypracovala celú metodiku, podľa ktorej fungujú mnohé domoškolácke rodiny po celom svete. Mňa z nej najviac zaujala práve teória živých kníh.

Živé knihy sú knihy, ktoré napísal niekto zanietený, niekto koho téma zaujala a kto do nej vložil srdce.  Tým, že sa krútia viac okolo jednej témy, vtiahnu vás viac do hĺbky a vy ani nezistíte, že sa učíte. Práve preto sú ideálne pre zvedavé deti, ktorým často nestačí tých pár riadkov v učebnici.

živé knihy

U nás doma sa živé knihy stali základom nášho učenia. Viac-menej sme nimi nahradili nezáživné učebnice, ktoré ponúkajú skratkovité informácie, často vytrhnuté z kontextu. Ich čítanie si užívame spoločne a podľa momentálneho záujmu, si každá z nás vezme z konkrétnej knihy vždy to čo práve potrebuje, čo ju najviac zaujme.

Tak, ktoré to sú konkrétne?

V podstate všetky, ktoré rozprávajú zmysluplný príbeh, v ktorom je viac, či menej nenápadne vpletená myšlienka, na ktorú chcete deti nasmerovať.

Poznáte veľrybu Grétu? Krásny príbeh, ktorý ale deti prinúti zamyslieť sa nad znečisťovaním našej planéty. A možno si pamätáte naše pokusy súvisiace s vtákmi. Čítali sme vtedy Utečenec na vtáčom strome. Pre nás to bola živá kniha ako vyšitá. Len vďaka tejto knihe moje baby (a ja tiež) vedia o operencoch tak veľa.

No a nesmiem zabudnúť na knihu Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli. Prečítajte si ju s mapou Slovenska po ruke a nemusíte deťom kupovať učebnicu vlastivedy.

Ako vidíte, môžu to byť teda knihy z rôznych oblastí. Asi najviac ich je z tématikou prírody, zvierat, alebo tie geografické, či biografické. Slovenský trh sa začína hýbať aj čo sa týka histórie. Z toho sa ja veľmi teším, lebo z tejto oblasti mi zúfalo chýbajú nejaké beletrizované udalosti našich dejín. Snáď sa dočkám.

Živé knihy doma čítame, lebo:

  • sú skvelé,pretože nie sú nudné. Neobsahujú len holé fakty, ale aj príbeh, ktorý vie pobaviť.
  • idú viac do hĺbky ako encyklopédie a určite viac ako učebnice.
  • ponúkajú množstvo podnetov na premýšľanie a rozvíjanie kritického myslenia. Častokrát na otázky, ktoré nastoľujú neexistuje len jedna správna odpoveď (čo sa väčšinou nedá povedať o učebniciach, či pracovných zošitoch).
  • nenápadne ponúkajú nápady na rôzne mimočitateľské aktivity súvisiace s témou.
  • informácie v nich nie sú vytrhnuté z kontextu.
  • prepájajú viacero oblastí. Aj keď sa niektoré knihy javia len ako knihy o prírode, určite sa v nich nájdu aj iné témy na spracovanie.  Deti tak nevnímajú nejaký problém izolovane, ale celkovo v jeho kontexte a vidia ako veci navzájom súvisia.
  • tým, že vás vtiahnu do deja, a vyvolajú nejakú emóciu, viac si o danej problematike zapamätáte.

Nečakajte však od nich, že ponúknu deťom encyklopedické vedomosti. Po ich čítaní pravdepodobne deti nebudú vedieť vysypať kopu historických faktov a nebudú k nim z fleku priraďovať roky. Nečakajte od nich žiadne poučky, ani latinské názvy zvierat, či kostí človeka. Myslím si, ale že dajú deťom oveľa viac. Vďaka nim budú poznať vzájomné vzťahy a súvislosti rôznych udalostí, pochopia príčiny a dôsledky, pôjdu hlbšie a navyše z učenia budú mať väčšiu zábavu.

Často sa potom stane, že práve živé knihy ich navedú na ďalšie študovanie encyklopédií a dôležitých faktov až do takej miery, že sa stanú expertmi. A to je asi to čo od nich chceme. Aby rozvíjali to, čo ich baví, v čom sú dobré a čo ich napĺňa.

Klop-klop, klopem na drevo, lebo sa zdá, že čítacia kríza u našej Juli odchádza. A zrejme za to môžu čitateľské vrecúška.

Prvýkrát som sa o nich dozvedela z blogu montessorikids.sk a povedala som si, že táto pomôcka nám môže byť veľmi nápomocná.

Totiž, už nejaký ten čas sa doma boríme s čitateľskou krízou. Začali sa u nás doma odmietať knihy akéhokoľvek druhu, aj tie, ktoré si dotyčná slečna sama vybrala. Nie som toho názoru, že to treba nechať plávať, ale tiež nechcem na deti tlačiť. To môže byť kontraproduktívne. Je mi jasné, že nie každý človek je (bude) taký fanúšik čítania ako som ja. Ale nechať 8 ročné dieťa nech nečíta a dúfať, že sa raz ku knihám vráti, mi prišlo tiež trúfalé.

Preto som hľadala rôzne spôsoby ako jej čítanie spríjemniť. Aby aspoň trošku prečítala každý deň, ale zároveň, aby čítanie nebrala ako povinnosť, ale radosť a v konečnom dôsledku aj ako veľmi dôležitý nástroj vzdelávania.

A naozaj sa zdá, že čitateľské vrecúška pomohli.

čitateľské vrecúška

Čo sú to vlastne zač, tieto čitateľské vrecúška?

Sú to tri plátené vrecúška, ktoré obsahujú drevené doštičky s rôznymi otázkami. Každé vrecúško je kódované inou farbou, takže ak by sa vám aj doštičky poplietli ľahko ich vrátite naspäť, kam patria.

Prvé vrecúško obsahuje 14 otázok, na ktoré  treba odpovedať ešte pred čítaním. Doštičky v tomto vrecku sú označené zelenou farbou. Druhé vrecko,s 26 doštičkami je označené žltou farbou. Na otázky z neho odpovedá dieťa počas čítania vybratého textu. Posledné vrecúško, s červeným kódovaním, obsahuje otázky, na ktoré čitateľ odpovedá po čítaní. Týchto červených je až 38. Uznáte, že je to dosť materiálu na bližšie spoznávanie čítaných kníh.

čiateľské vrecúška

Otázky vo vrecúškach sú naozaj rôznorodé. Od tých jednoduchších, ktoré sa pýtajú na autora, ilustrátora alebo hlavné postavy, po tie zložitejšie, kde musí čitateľ vyjadriť myšlienku prečítaného úryvku, alebo niečo opísať.

Veľmi ma teší, že v nich nechýbajú otázky, na ktoré neexistuje len jedna správna odpoveď, ale čitateľ je “prinútený” vyjadriť svoj vlastný názor. Na toto sa často pri čítaní kníh zabúda. Väčšinou sa sústreďujeme na rekapituláciu textu alebo charakteristiku postáv a zabúdame na pocity, ktoré v nás knihy môžu vyvolať. Zabúdame, že deti majú úžasnú predstavivosť a práve tieto otázky im pomôžu vyburcovať fantáziu.

Odkedy doma čítame s čitateľskými vrecúškami, je to väčšia zábava.  Kým sme čítali bez vrecúšok, vždy sme sa o tom, čo čítame bavili až po čítaní. Väčšinou sa naše rozhovory točili okolo deja, prípadne okolo konania postáv. Teraz si Juli  v každej fáze vylosuje 2-3 otázky a odpovedá na ne. Otázok je naozaj dosť a ich rôznorodosť nám pomáha pozrieť sa na čítané príbehy z rôznych uhlov a perspektív.

Navyše, keď si vyberá otázky z druhého vrecúška, dáva jej to možnosť na chvíľu si od čítania textu oddýchnuť, ale nie je to oddych pasívny. Aj keď práve nečíta, stále v príbehu ostáva a premýšľa nad ním.

Ešte jedno veľké plus majú čitateľské vrecúška.

Poznáte deti, ktoré nemajú rady prekvapenia? Ja nie. A vyberanie otázok z vrecúšok je ako losovanie tajnej lotérie. Ani Juli nie je iná. Ten moment prekvapenia a očakávania akú otázku si vyberie je pre ňu silnou motiváciou.

Tak vám teda, čitateľské vrecúška, ďakujeme, že nám takto pomáhate.

leto

Huráááá, oficiálne je tu leto. Zatiaľ len také obyčajné, slnkom zaliate (aj keď sa to slnko občas tvári, že sa zabudlo v marci), no o chvíľu vypukne aj LETO PREČÍTANÉ.

Presne o týždeň to začne. Každý týždeň iná téma s kopou kníh, ktoré môžu čítať malí aj veľkí, s ešte väčšou kopou letných aktivít, ktoré si pripravili rôzni partneri Prečítaného leta. To všetko preto, aby spolu s deťmi zabránili prázdninovému útlmu. Nejaký ten útlm sa určite dostaví, či chceme, či nie, veď prázdniny sú hlavne o tom, aby sme si oddýchli. Lenže aj oddych môže mať rôzne podoby a netreba to s ním zas až tak preháňať.

Ja som ako dieťa v lete oddychovala najradšej u babky na dedine.  Pamätám si na horúce letné dni, keď na cestách “bublinkoval” asfalt, každé ráno nás budili bučaním kravy odchádzajúce na pašu a všade bzučali dotieravé muchy. Najlepšie miesto na hranie bolo dedkove humno, alebo babkina letná kuchyňa, kde sme “varili” všetko možné. Z blízkeho potoka sme vyťahovali rôzne poklady, ktoré sme potom používali na zariadenie lesných bunkrov. Ale pamätám si aj to, ako som často (veľmi často) zaliezla do ich drevom voňajúcej obývačky a čítala som knihy, ktoré mali len oni. Pekne jednu za druhou. Od Žabiatka, cez Jedinú, až po veľkú červenú, nádherne ilustrovanú Bibliu. Tá láska ku knihám mi ostala a pomaličky prechádza na moje deti.

Aj pre toto sme znova súčasťou Prečítaného leta. Lebo čítame rady, pri čítaní oddychujeme, ale zároveň naše hlavy pracujú. Fantázia pracuje na plné obrátky a vďaka knihám sa hýbeme takými smermi, že sa až samé čudujeme. Veď si len spomeňte na minuloročné Prečítané leto u nás, alebo u ostatných blogerov. My sme hlavne experimentovali, inde sa varilo, pieklo, stavalo sa lego, dokonca sa aj šilo a  kadečo sa vyrábalo.

Pretože Prečítané leto to nie je povinnosť prečítať kopu kníh a nezabávať sa. Prečítané leto je HLAVNE o zábave, spoločne trávenom čase, o fantazírovaní, o tvorení a vymýšľaní, o vzájomnej blízkosti.

leto

Ak teda hľadáte nejakú zmysluplnú a zároveň zábavnú letnú aktivitu, Prečítané leto ňou určite je.

Tu nájdete zoznam všetkých dobrých duší ktoré Prečítané leto pripravujú, každá svojím jedinečným spôsobom. Všetko to pokope postupne, týždeň po týždni, nájdete na fanpage Prečítaného leta na facebooku. Vám už stačí len vybrať si to, čo vám najviac sedí, alebo čo nové máte chuť s deťmi vyskúšať. No a samozrejme nesmie chýbať nejaký ten košík s knihami (vybrať si môžte aj podľa týchto odporúčaní), ktoré naštartujú vašu fantáziu. Uvidíte, koľko nových zážitkov vám toto leto prinesie, koľko nových dverí vám otvorí.

Tak čo? Pridáte sa k nám a prečítame spolu leto?

Po našej trojtýždňovej dovolenke počas školského roka som dostala otázku, či sa naše deti počas nej niečo učili.

Áno, učili sa. Myslím, že sa  dokonca učili viac ako keď sedíme doma, ale nebol to ten typ učenia, ktoré mal dotyčný na mysli. Totiž niektorým ľuďom prišlo zvláštne, že sme na tri týždne zbalili kufre, nechali doma učebnice, zošity a iné dôležité veci a odišli sme tesne pred koncom školského roka, keď (vraj) treba najviac doma opakovať a nasávať vedomosti.

ako sa deti učia

Priznávam, v našom karavane boli 4 pracovné zošity. Čosi ma tak tesne pred odchodom pochytilo, čo ak bude strašná nuda, čo ak bude liať celý deň, možno si nájdeme polhodinku denne otvoriť ich. Aby baby náhodou nevypadli z cviku.

To boli myšlienky, ktoré plynuli z mierneho stresu, keďže skúšky sme mali naplánované len pár dní po návrate.  Teraz viem, že to boli smiešne myšlienky, a že som tie pracáky balila úplne zbytočne. A že baby absolútne z cviku nevypadli. Aj keby chceli, nedalo by sa to, pretože aj keď sme sa neučili z učebníc či pracovných zošitov, proces učenia prebiehal neustále.

Nejdem písať o tom, že dievčatá spoznali nové miesta, alebo nejaké veci z histórie, to je to očividné, čo sa na našom výlete dialo. Ale dialo sa aj veľa nenápadných vecí, pri ktorých sa deti učia a my si to ani neuvedomujeme. Vlastne ani ony samé si to neuvedomujú. A to je potom také bezbolestné učenie.

Matematika

Predstavte si, že denne sedíte v aute viac ako 4 hodiny. Takmer každú polhodinu padne niektorá z otázok typu: Kedy tam už budeme? O koľko minút tam už budeme? Koľko je hodín? Je to na nervy. Ale ten kto pozná hodiny sa už nepýta. A kto ich ešte nepozná, na takýchto dlhých trasách ich konečne pochopí.

Tak to bolo u nás. Po istom čase si už baby samé vedeli vypočítať dĺžku výletu či predpokladaný čas príjazdu do cieľa. Takže to máme sčítanie a odčítanie ako vyšité, plus prevod z desiatkovej sústavy do šesťdesiatkovej. Sem tam sa to riešilo aj násobením. Bez nátlaku a bez sĺz, že ten príklad sa nedá vypočítať.

Ďalšie matematické hodiny sme mali vždy pri príjazde do kempu. Koľko nás vyjde ubytovanie na jednu noc? V našom aute občas nenájdete ani jedno pero, mobil s kalkulačkou sa stratí v útrobách ženskej kabelky a sčítať toľko položiek spamäti, keď v aute debatujú 4 deti je niekedy ťažké. Tak baby pomáhali.

V bazénoch sme napríklad riešili aká je to vlastne hĺbka 0,60 m a či v takejto hĺbke bude vedieť Hanka stáť. Či sa 1,5m nafukovačka zmestí do bazénu doma, alebo radšej kúpime menšiu a aká dlhá vlastne tá menšia musí byť.

Skúsili ste už dať niekedy deťom na výletoch vreckové? My to od istého času robíme stále. Na deň dostávajú určitú čiastku, s ktorou si hospodária. Môžu si ju minúť na čokoľvek čo chcú. Tak baby musia rozmýšľať či si svoju dennú dávku minú každý deň, alebo si pošetria a kúpia si niečo väčšie. Občas pri nákupoch si svoje peniaze zabudli vziať, tak si požičiavali od nás. Potom sme sa večer vyrovnávali a to by ste neverili ako vedia zrazu také deti počítať.

Prírodoveda

V Slovinsku nás prekvapil večerný koncert žiab. V živote som nepočula tak hlasno kŕkať žaby. A keď dievčatá v jazierku objavili množstvo žubrienok, téma večera bola jasná. Šli sme hľadať žaby okolo jazierka a popritom sme sa rozprávali napríklad o tom, čo to znamená, že žaba je obojživelník a ako sa vlastne premení žubrienka na žabu.

V Taliansku sme napríklad na pláži objavili obrovskú medúzu, ktorej sme sa síce báli dotknúť, ale aspoň sme si ju poriadne prezreli. Debatovali sme o vyplavených riasach, až sa debata zvrtla na doby dávno minulé, keď boli  riasy jednými z prvých rastlín na Zemi.

Keď mi v Benátkach skoro na hlave pristála čajka a v kempe blízko nás hniezdili sojky, baby si pospomínali na naše pokusy a aktivity, ktoré sme doma robili, keď sme sa učili o vtákoch.  Kačky na Bledskom jazere boli zvyknuté na turistov, ktorí ich kŕmili, takže prišli dostatočne blízko, aby sme si mohli poriadne poprezerať ich zobáky a malé zúbky na ich okrajoch.

ako sa deti učia

Cudzí jazyk

V zahraníčí  sa bez cudzieho jazyka nepohnete. To je jasné každému a angličtina je už takmer nutnosťou.

Ale nie je na škodu, naučiť sa pár základných fráz aj v jazyku krajiny, ktorou prechádzate. My sme sa tak naučili ďakovať a zdraviť po nemecky, francúzsky, taliansky a slovinsky a snažili sme sa tieto nové slová aj aktívne používať. Navyše v Slovinsku sme si s veľmi milým čašníkom podebatovali aj o rozdielnostiach medzi našimi jazykmi.

Terezka si precvičila aj svoju angličtinu, napríklad, keď ju jedna pani na detskom ihrisku poprosila či by jej nepostrážila dcérku. Ona šla medzitým úspávať svoje mladšie dieťatko. Pani bola Nemka a s Teri debatovala po anglicky (plus ruky-nohy).  Ale aj v obchodoch sa naše e deti vedeli vynájsť. Fráza How much is it? a základná znalosť čísloviek to istila.

O tom, aké zručnosti pre život na tejto ceste získali sa netreba veľa rozpisovať. O čistotu obytného prívesu sa starali takmer výlučne ony, umývať riady bez umývačky minimálne 3x denne bola tiež len ich práca. No a do pomoci s varením sa hrnuli všetky tri s radosťou.

Podobných situácií bolo denne niekoľko a to všetko prinieslo dievčatám niečo nové.

ako sa deti učia

Takéto učenie som teda mala na mysli. Bez učebníc, bez tabletov a rôznych online aplikácií. Dievčatá nerobili žiadne projekty, nepísali žiadne cvičenia, no aj napriek tomu viem, že sa naučili veľa nových vecí a staré vedomosti si upevnili.

Vlastne sa mi potvrdilo, že ak sa deti nachádzajú v podnetnom prostredí a dospelí sú pripravení, byť ich sprievodcami, že učenie prebieha samo. Pretože deti sa chcú učiť, ak na to majú vhodné podmienky, ak sa ich daná téma dotýka. Ich zvedavosť v takýchto prípadoch je väčšia ako lenivosť či pohodlnosť. A to vôbec nemusíte ísť za hranice Slovenska. Zvedavé deti sa učia stále, lebo majú otvorené oči a kladú veľa otázok. Potom už len stačí, aby mali pri sebe niekoho ochotného im odpovedať, alebo s nimi odpovede hľadať.