Ruku hore kto mal v škole rád dejepis, či vlastivedu. Poväčšine to asi bola nuda, učiť sa len vymenovať nekonečné množstvo rôznych rokov, panovníckych dynastií a riešiť politiku danej doby. Nie, toto nebavilo ani mňa. No história sa dá učiť aj inak. Napríklad cez príbehy
My sme sa nedávno práve takto ocitli v stredoveku, približne v 15.-16. storočí a na chvíľu sa z nás stali stredoveký Krupinčania.
Najprv sme si postavili mesto, v ktorom sa nám dobre žilo.
Keďže stredoveké mesto Krupina ležalo na križovatke dôležítých obchodných ciest a bolo bránou k bohatým banským mestám na Slovensku, bolo naozaj významným mestom s výsadami od kráľa.
Popritom ako sme pracovali a usilovne stavali, sme sa rozprávali, čo všetko musíme v našom meste postaviť.
Nie je dôležité deťom rovno predostrieť ako to bolo, oveľa dôležitejšie je ich naviesť na odpovede, diskutovať, prečo to tak bolo a čo tieto veci v danej dobe mohlo ovplyvňovať. Prečo mali mestá hradby? Prečo sú dôležité trhoviská a fara? Čo myslíš prečo sa hrady stavali na kopci a najchudobnejší ľudia bývali pod hradbami? Takéto diskutovanie dá deťom oveľa viac ako len prepísanie poznámok do zošita.
Naše stredoveké mesto prekvitalo, obchodu sa darilo, keď tu zrazu zaduneli zo strážnej veže trombity. Nepriateľ sa blíži. Turek je pred bránami!
Turka sme si poriadne obzreli, je úplne iný ako my, nosí vzláštne šaty a tie ich zahnuté meče. Ale je to národ bojovný. Ubránime sa mu?
Stredoveké mesto Krupina sa ponorilo do čakania. Čo bude ďalej? Čo sa s nami stane? O pár dní prišiel list. Výhražný list!
Máme sa vraj poddať! Platiť Turkovi dane, lebo naše mesto vypáli a ženy a deti nám odvedie do zajatia! V meste narastá panika…
Zasadala rada, richtár sa radil s pomocníkmi. Čo urobíme? Poddáme sa? Niektorí sa chceli vzdať.
“Budeme platiť,” hovorili, “tak nás nechajú na pokoji.”
“Ale dokedy,” hádali sa druhí, “zásoby nám nevydržia dlho, a čo ak Turek začne zvyšovať dane? Už teraz platíme aj kráľovi. Nie! Nebudeme platiť!”
“Poprosíme o pomoc susedné mestá a pôjdeme bojovať,” rozhodla rada.
“A Turkovi odpíšeme. Nedáme sa tak ľahko!”
Tak sme teda napísali list. A poriadny! Aj s pečaťou nášho Kriváňa. Veď mi si našu rodnú hrudu nedáme.
Stredoveký list musí aj nejako vyzerať, takto sme vyrobili ten náš:
- obyčajný kancelársky papier sme poriadne pokrčili a následne vystreli
- papier sme natreli zmesou, ktorú som vyrobila zo škorice a vody (kakao môže byť tiež)
- papier sme nechali poriadne vyschnúť a potom sme handričkou jemne zotreli zvyšky škorice z jeho povrchu. Papier tak dostal “stredoveký” nádych
- náš budúci list sme zrolovali a kraje rolky sme podpálili, aby vznikol ohorený efekt. Tu treba dávať veľký pozor, papier zhorí rýchlo, naozaj ohňu stačí máličko. My sme ho ututlávali navlhčenou papierovou utierkou
- Na takto pripravený papier sme napísali odkaz Turkom. Aj s pečaťou.
Ako sme vyrobili pečať?
- na hrubú ceruzku som tavnou pištoľou nalepila mincu
- mincu na našom improvizovanom pečatidle sme natreli jemnulilinkou vrstvou oleja (naozaj len jemne). Ak mincu nenatriete, neodtlačí sa do vosku ale roztopený vosk sa na ňu prilepí.
- nad listom sme roztopili pomocou zapaľovača voskovku
- a odtlačili sme doň naše pečatidlo
Dovolím si vás upozorniť, aby ste si prichystali voskovky rôznych farieb a rôznorodé pečatidlá, lebo toto bude určite zábava na dlhší čas :-).
Posol z Krupiny zaniesol list Turkom. Neostávalo nám už nič iné, len vydať sa s odvahou do boja…..
Príbeh stredovekej Krupiny sme zažili vďaka Kamže kam. Pracovali sme rukami, diskutovali, vymýšľali stratégie, trošku sme riešili obchod, trošku politiku. Počúvali sme zvuky trombity a iných fujár cez youtube, hľadali sme krajiny a mestá na mape sveta, naučili sme nové slová.
Tak čo? Takýto dejepis by sa vám páčil?
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!