tak som to vzdala

Tak som to vzdala.

Učenie detí.

Už ich nebudem učiť, no nepošlem ich ani do školy. Ostávajú doma na domácom vzdelávaní, ale….

Začalo to vo mne hlodať už dávnejšie.

Niekedy v tom čase, keď sa takmer všetky zaškolené deti povinne začali ráno budiť skôr, aby stíhali prvú hodinu o 7:45 a moje deti ešte tvrdo spali.  Niekedy v tom čase, keď som po raňajkách o 10:00 prerušila nejakú debatu mojich starších dcér a spýtala sa ich, čo majú dnes na pláne.

Samozrejme, ani jedna nemala na pláne školské povinnosti, typu výpočet obsahu lichobežníka, ktorý určite raz budú potrebovať, keď si v tridsiatke budú chcieť samé rozplánovať, čo nasadiť do svojej hypotetickej lichobežníkovej záhrady za svojím hypotetickým domov. Samozrejme, ich cieľom nebolo ani pitvať žabu, aj keď je nesmierne dôležité ovládať, aké vnútornosti má obojživelník už teraz, veď čo ak raz náhodou budú chcieť byť napríklad veterinárky.

Dvoch mladších dcér som sa nepýtala. Zdrhli do izby a stavali z lega letisko a japonskú vežu. Deň predtým sme si totiž pozerali nejaké videá o Japonsku. 

Ale dokelu, napadlo mi keď som sa pozrela na moju tretiu dcéru, ona má len 8 rokov, nemôže sa učiť o Japonsku. Na čo jej to bude? Určite je oveľa dôležitejšie učiť sa, práve v jej veku, pomenovať slovné druhy, dokonca ich vedieť očíslovať od 1 do 10.

No dobre, ak je toto všetko tak nesmierne dôležité, poďme na to. Veď ja ich nejako prinútim. 

Lenže mne sa nechcelo. 

domáce vzdelávanie

Nechcelo sa mi zasahovať do skladania letiska z lega, ktoré malo dokonca aj otáčací karusel na kufre a práve sa dokončovali okienka na check-in.

Nechcelo sa mi vyrušiť staršie dve od ich spoločnej debate o najvyšších budovách sveta, aj keď už sedeli pred PC 2 hodiny.

Nechcelo sa mi vstupovať do tohto zázračného procesu sebariadeného učenia akýmikoľvek nátlakovými donucovacími prostriedkami, len preto, aby sme splnili ďalšiu kapitolu z učebnice, či pracovného zošita. 

Tak som to vzdala.

Pomaly som sa vzdala presvedčenia, že viem lepšie ako moje deti, čo je pre nich dobré a čo práve potrebujú. Aj keď mi to vlastne diktujú učebné osnovy.

Vzdala som sa očakávaní, čo všetko moje deti môžu dosiahnuť, keby len viac chceli. 

Vzdala som sa nátlaku na ich výkon, len preto, aby sme svetu ukázali, čo všetko dokážeme.

Vzdala som sa stresu, ktorý zo sebou prináša učenie sa vecí bez záujmu.

Vzdala som sa pozície učiteľa a nahradila som ho pozíciou sprievodcu. 

Začala som sa ešte viac, zaujímať o to, čo ich reálne baví, čo by naozaj chceli so svojím časom robiť, čo nové by sa chceli naučiť, objaviť, vyskúšať, preskúmať, navštíviť, nakresliť. Začala som hľadať spôsoby, ako im práve v tomto byť nápomocná. Ako ich podporiť v tom, čo práve v nich vznietilo iskru záujmu. Veď naozaj nemôžem ani tušiť, či tá iskra nezapáli veľký oheň.

Začala som im viac dôverovať, že ak sa do niečoho pustia, to niečo je pre ne dôležité a teda podstatné a ja chcem byť toho súčasťou. 

Začala som si viac všímať ako trávia svoj čas, čo ich maximálne napĺňa a hlavne, prestala som posudzovať niektoré činnosti ako zbytočné a menejcenné. 

Začala som sa sústreďovať viac na to, čo im to dáva ako na to, čo si myslím, že im to nedáva.

Cítite ten rozdiel? 

Toto je obrovský posun v myslení. Uvedomiť si, že deti svoj čas trávia zmysluplne aj keď nám sa zdá, že ho márnia.

Každý človek je od prírody zvedavý a prahne po tom, naplniť svoje vlastné potreby. Všetci ľudia sa chcú učiť. Problém je v tom, že každý je zvedavý inak a každý svoje požiadavky napĺňa iným spôsobom. A to čo je dobré pre mňa, nemusí byť dobré pre moje deti. 

Pozrite sa na malé dieťa. Hrabe sa v piesku. Skúma prečo sa mu jeho pieskový hrad niekedy rozpadne, inokedy nie. Skúša to dovtedy, dokým nepríde na to, že potrebuje tak akurát mokrý piesok, aby hrad stál. 

Alebo si vezmite tínedžera, ktorý naozaj množstvo hodín pozerá seriály na Netflixe v angličtine. A keď sa raz od tých seriálov odlepí, ovláda angličtinu tak, že sa nemá problém plynulo a gramaticky správne dohovoriť aj s native speakrom.

Beriete toto ako učenie alebo ako hru? Zákerná otázka, ja viem.

Obe odpovede sú správne. Pretože hra je najvyššou formou učenia sa pre deti. Pre všetky deti.

Neexistuje deliaca čiara 6 rokov, či 11, keď sa už dieťa nechce hrať svoje hry a chce dobrovoľne rátať matematické výrazy alebo sa s radosťou nabiflí periodickú sústavu prvkov. (Nechytajte ma tu prosím za slovíčka. Ja sama som sa ju biflila s radosťou. Neviem prečo, páčilo sa mi to vtedy, takže viem, že sú taký ľudia. No snáď je každému jasné, že sme proste jednorožci a nie väčšina).

A čo my robíme s našimi deťmi? Necháme ich hrať sa až potom, keď sa naučia matiku, keď napíšu dva riadky najkrajšieho A aké len vedia, keď na slepej mape Afriky správne zakreslia všetky významné rieky tohto kontinentu, keď vypočítajú z fyziky rôzne hustoty kvapalín, aj keď ja si to viem jedným klikom zistiť cez smartfón a google. 

Vôbec nám nevadí, že ich to nebaví? Že sú to často veci, ktoré nepotrebujú teraz a s veľkou pravdepodobnosťou nebudú potrebovať ani o 10 rokov? (A možno nejaká rieka v Afrike nadobro vyschne a budú mať z toho chaos, ako mala naša generácia, keď zrušili Pluto).

Mňa polovica vecí v škole nebavila, no s učením som problém nemala. Ale stále naozaj nechápem, na čo mi to všetko bolo. Istý čas som sa snažila si nahovoriť, že zrejme nejaké spojenia sa v mozgu vytvorili, keď som sa učila naspamäť pomenovať všetky naše kosti (dokonca po latinsky), alebo vtedy, keď sme na zemepise preberali aký priemysel je rozšírený, v akej krajine. No prišla som len na to, že jediné spoje, ktoré sa v mozgu vytvorili automaticky zanikli po písomke. A také sú mi do života na nič. 

Nebolo by oveľa lepšie, keby som tie veci, ktoré ma nebavili, vymenila za to, čo ma bavilo?

Ja si myslím, že ak by sme mali takúto možnosť, veľa z nás by mala zrejme iné povolanie a čo je dôležitejšie, väčšina z nás by bola spokojná so svojím naplneným životom.

A toto je to, čo ja chcem pre moje deti. 

Spokojný, šťastný a naplnený život. Aby sa našli skôr ako v tridsiatke. Aby zistili už teraz, čo ich napĺňa a čo všetko sú pre to ochotné a schopné spraviť.  

Nechcem tým povedať, že moje deti sa neučia nič, a že celý deň spíme. Lebo len to je čas, kedy sa deti nič neučia. 

Nie, normálne fungujeme. Ale fungujeme v reálnom svete, s reálnymi vecami, s reálnymi ľuďmi okolo nás, v reálnych situáciách. Učíme sa v realite a  to, čo realita prináša a čo sa nás dotkne.

Učíme sa to, k čomu majú vzťah, do čoho sa dokážu ponoriť, čo im dáva zmysel. A keď píšem, že sa učíme, myslím, tým na hru a na obyčajné konverzácie, na pozeranie telky, na pozeranie youtube videí, na natáčanie vlastných videí, na hranie pc hier, na čítanie kníh, na lúštenie krížoviek, na kreslenie obrázkov, na hranie spoločenských hier, na prechádzky v prírode, na poznávacie výlety, na kreatívne aktivity, na bežné činnosti, ktoré vyžaduje každá domácnosť a kopu iných vecí. Bežné veci, ktoré zo sebou nesú množstvo príležitostí na skutočný rast každého človeka.

Je mi jasné, že moje deti nebudú vedieť čo je to kalorimeter, ani nebudú vedieť aký je obvod Zeme. Pravdepodobne im budú chýbať aj vedomosti o poľnohospodárstve a priemysle niektorých ázijských krajín. Som si takmer stopercentne istá, že niektorú z nich obíde aj 100 ročná vojna, dokonca im dovolím sa neučiť naspamäť všetky boje, ktoré sa odohrali počas 2.svetovej vojny.

Je toho veľa, čo nebudú ovládať. Lebo, povedzme si na rovinu, v našich školských osnovách je toho veľa, čo tie deti nepotrebujú.

A viete, čo je na tomto všetkom najlepšie? Že ak naše deti zistia, čo všetko dokázali, vďaka vlastnému odhodlaniu, budú vedieť, že zvládnu akúkoľvek situáciu.  Aj sa doučiť, tie veci, ktoré ich pred 10 rokmi vôbec nebavili, ale zrazu ich na niečo potrebujú.

Pretože neexistuje iba jeden správny čas na učenie sa nejakej konkrétnej veci. Jediný správny čas je vtedy, ak to potrebujem, ak to chcem, ak som odhodlaný niečo pre to spraviť a ak mi to dáva zmysel. 

2 komentárov
  1. Zuzana
    Zuzana hovorí:

    Mila Lenka

    Tvoj clanok zase prisiel v ten pravy cas a utvrdil ma v tom ze cestu ktoru sme ai vybrali je spravna a zrovna dnes som sa snazila deti do niecoho riadene dostat po dlhsej dobe a prinieslo to len nepohodu tak tento clanok mi prisiel ako pohladenie na dusi a velmi ma podporil! Spominala si hranie Pc hier, rada by som sa spytala ze ake hry sa vasim dievcatkam pacili a od akeho veku? Kamaratka mi spominala hru Matemag no nemam s tym skusenosti, my celkovo sme vela v prirode a media su pre mna velka tema ako deti nimi sprevadzat aj ked radi si pozrieme nejaky dokument spolu tak oblast pc hier je pre mne celkom neprebadana.
    A dakujem za tvoj novy ebook nasobilka, sme si kupili a som vdacna ze to ze nam moze byt hravou inspiraciou!

    Odpovedať
    • Katka
      Katka hovorí:

      Dakujem za milý komentár. Myslím, že viacerí rodičia v určitom momentne narazia na podobnú nepohodu, o ktorej píšeš a ide už len o to ako sa k tomu postavíme.
      Čo sa týka hier, moje dievčatá si hry nachádzajú samé. Také klasiky ako Minecraft, SimCity alebo Roblox. Aj Matemága sme mali, ale práve preto, že je to matematická hra, až veľmi z nej cítiť to školské zameranie, tak ich to veľmi rýchlo prešlo. Moje baby, si vyberajú hry primárne pre zábavu, no popri tom pochytia aj rôzne zručnosti, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Akékoľvek hry, zaváňajúce školou hneď prekuknú.

      Odpovedať

Spätné odkazy a spätné upozornenia

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.