Toto je 5 návykov, ktoré sme si všetci zvnútornili v školskom prostredí, ktoré však je potrebné sa odučiť, pretože nám v reálnom živote viac škodia ako pomáhajú.

1. Strach robiť chyby:

V tradičnom školskom prostredí sú deti za chyby trestané. Čím viac chýb, tým horšia známka. Niet divu, že deti sa naučia, že chybám sa treba vyhýbať, že najlepšie je ich nerobiť. Problém s týmto nastavením je však v tom, že v procese učenia robí chyby každý. Bez chýb sa nič nové nenaučíme.

V reálnom živote to sú práve chyby, ktoré nás posúvajú dopredu. Práve chybovanie nám ukazuje, v ktorých oblastiach je potrebné sa zlepšiť, či zmeniť prístup. Veľké veci dosiahneme len cvikom a neustálym posúvaním svojích možností. A to bez chýb proste nejde.

Trestanie za chyby spôsobuje to, že sa začneme vyhýbať každej novej činnosti, pretože je prirodzené, že v niečom novom budeme robiť chyby.  A to je presne opak toho, čo chceme u detí, aj dospelých dosiahnuť. Chceme, aby sa nebáli začínať nové veci, aby sa nebáli skúšať a experimentovať. Chceme, aby chyby brali ako nevyhnutnú súčasť procesu.

2. Snaha o zapadnutie

Jednotný spôsob vzdelávania na tradičných školách spôsobuje, že nikto nechce vytŕčať. Ten, kto má iné nápady, iné riešenia, ten kto potrebuje na svoje vzdelávanie iné metódy a postupy je divný a školské prostredie robí všetko pre to, aby jeho jedinečnosť zosekala do priemeru k ostatným deťom. Deti sú (nepriamo) vedené k porovnávaniu a učia sa zapadnúť, lebo v tomto prostredí sa inakosť nevypláca.

V reálnom svete je to presne naopak. Úspešní a šťastní sú tí, ktorí ostávajú sami sebou, ktorí nájdu svoju vlastnú cestu a tí, ktorí svoju jedinečnosť využijú naplno.

Zapadnúť niekam nie je to isté, ako niekam patriť.

Ak niekam patrím, nemusím preto meniť svoju osobnosť, patrím tam presne taký aký som ja. So svojimi darmi, ale aj slabými stránkami. Som prijímaný v celosti a mojimi darmi obohacujem všetkých naokolo.

Zapadnúť niekam znamená, že niečo na sebe musím zmeniť, aby som sa mohol stať súčasťou nejakého prostredia. Mnohokrát sú to práve tie naše jedinečnosti, ktorých sa vzdávame.

Skvele to ilustruje tento výrok:

“Nechcem byť ako Tetris. Keď zapadnem, navždy zmiznem.”

3.Čakanie na inštrukcie

Škola nás naučila, že vždy je niekto druhý, kto vie lepšie ako my, čo máme robiť a ako sa v danej chvíli zachovať. Niekoľko rokov riadeného učenia v nás zanechalo stopy aj do dospelosti a mnohí z nás ešte stále radšej robíme to, čo robia druhý, aj keď cítime, že to nie je pre nás. Bojíme sa vziať život do vlastných rúk a neustále čakáme od druhých odobrenie toho, pre čo sme sa rozhodli.

V reálnom svete je potrebné byť proaktívny. Svet si žiada ľudí, ktorí sa neboja skúšať nové veci, ktorí hľadajú nové riešenia problémov, ktorí sami aktívne pristupujú k životu a menia ho.

4.Učenie sa do zásoby

V škole nás učia mnohé veci, no zvnútornime si a zamapätáme si len tie, ktoré sa práve dotýkajú našich záujmov, len tie, ktoré majú v danom čase pre nás zmysel. Všetko ostatné, aj keď sa to učiť musia všetky deti rovnako, zabudneme veľmi rýchlo. Takéto učenie je neefektívne a zbytočné.

V reálnom svete sa nikto neučí veci, ktoré nepotrebuje. Učíme sa vždy to, čo má pre nás hodnotu práve teraz. Svet ponúka rôzne príležitosti k učeniu, v rôznych oblastiach, nie je možné, aby jeden človek obsiahol všetko. Preto je dôležité, aby sme vedeli ako sa učiť, nie čo sa učiť.

Svet 21.storočia patrí ľuďom, ktorí sa neustále vzdelávajú a ktorí vedia ako sa učiť.  Tí sa nezľaknú rôznych problémov, ktoré im prídu do cesty, nie preto, že sa kedysi naučili mnoho vecí naspamäť, ale preto, že poznajú sami seba a vedia, kde hľadať odpovede na ich otázky.

5. Strach zo spochybňovania autorít

V škole nie je veľa času na otázky a mnoho otázok nie je ani žiadaných. Učitelia nemajú radi, keď deti spochybňujú ich slová, nemajú radi, keď kladú príliš veľa otázok. “Najlepšie” sú deti, ktoré ticho prijímajú to, čo im autorita ponúkne.

No v skutočnom svete a hlavne v 21.storočí sa musíme naučiť veci overovať, podrobovať kritike a spochybňovať. Tvoriť si vlastný názor na základe skúmania mnohých východísk a nielen bezmyšlienkovito prijímať názory druhých, len preto, že sú, napríklad, starší.

Navyše, niekedy sú práve nepríjemné otázky a náročné rozhovory to, čo nás v živote posúva dopredu.

A čo ďalej?

Aj keď je týchto 5 návykov v našom školskom systéme hlboko zakorenených, verím, že ich dokážeme zmeniť. Najprv tým, že o nich budeme vedieť a prestaneme si školské prostredie idealizovať. Potom tým, že prijmeme sami zodpovednosť za seba, svoje vzdelanie a vzdelanie svojich detí. A neskôr tým, že budeme sami proaktívne vytvárať nový priestor pre ďalšie generácie, kde sa týchto 5 návykov, nebude viac šíriť.

Že je to hudba budúcnosti?

Nejako začať musíme. Napríklad dnes a každý od seba. ❤️