Rozpoviem vám jeden príbeh, ktorý sa mi už dlhšiu dobu odohráva priamo pred očami a ja len žasnem, čo všetko dokážu deti, ak im je to umožnené. Tak si spravte pohodlie, a prečítajte si náš príbeh kórejčiny.
Tí, čo sledujete aj moje sociálne siete a najmä instagram viete, že moje najstaršie dieťa sa niekedy v októbri rozhodlo učiť sa kórejský jazyk.
Poviete si, nič výnimočné. Dnes chce každý tínedžer vedieť po kórejsky, kvôli silnému trendu K-popu a K-drám. A podľa mňa je to skvelé, že deti niečo chcú. Lebo to je tá zázračná ingrediencia učenia. JA CHCEM.
Problém nastáva vtedy, ak zistia, že veľmi chcú, ale nemajú na to čas, alebo ak je čas tak už nie sú sily. Po celom dni so školskými povinnosťami sa tým deťom ani nečudujem.
No u nás, našťastie ani málo času, ani málo síl nehrozí.
Tak sa, dieťa moje, uč, ked tak veľmi chceš.
Priznám sa, bola som skeptická. Respektíve bola som na 100% presvedčená, že to vzdá po mesiaci (a to som asi aj prehnala). Veď s tým máme skúsenosti všetci. Do niečoho sa zahryzneme a po čase zistíme, že to vlastne nie je ono, že nad tým treba tráviť čas a nám sa až tak nechce. Nič zlé sa nedeje, od činnosti odchádzame a hľadáme inú. Normálka.
Prečo by sa teda malo inak správať 13 ročné dieťa? A hlavne s kórejčinou. Keby to bola španielčina, alebo niečo príbuzné, asi by som nebola taký skeptik. No, ale kórejčina, uznajte. To je len ošiaľ.
Ach, ako som sa mýlila. Ach, ako dobre, že som sa mýlila. Ako dobre, že som vtedy čušala a nepovedala jej všetky tieto moje skeptické myšlienky o trvaní tínedžerských ošiaľov. Možno by som ju tým zbytočne znechutila, možno by sa mi prestala s radosťou zdvôverovať o svojich pokrokoch a možno by som ju odradila a ona by nebola tam, kde je dnes a nevznikol by tento príbeh kórejčiny.
Ako prvé prišli na rad preklady piesni. Na mobil si stiahla kórejskú klávesnicu, aby si mohla texty prepisovať na papier do ich abecedy. Niečo jej tam nedávalo zmysel, nechápala nejaké usporiadania, tak sa hrabala po internete a poprosila ma o pomoc. Či o niekom neviem kto by jej to vysvetlil.
No, neviem, ale nájdem. Našli sme lektorku kórejského jazyka, ktorá jej na prvej, skúšobnej hodine, vysvetlila to, čo potrebovala vedieť. V angličtine samozrejme. Takže to malo dvojitý prínos. Na danej webovej stránke si neskôr našla aj iných lektorov. Vraj do budúcna, lebo ked si prejde základy, uršite bude niekoho potrebovať na konverzácie.
Potom sme na internet našli kurz Talk to me in korean, ktorý je teraz jej každodenný základ. Niekedy je v ňom ponorená len pol hodku, inokedy viac. Raz mi po 2 hodinách intenzívneho štúdia ukázala svoje niekoľkostranové poznámky. Niečo jej nedávalo zmysle, tak to skúmala aj na iných stránkach, kým jej docvaklo.
Postupne sa k hudbe a kurzu pridalo pozeranie K-drám. Po kórejsky s anglickými titulkami. Niekedy je to fakt výhoda, keď nie sú filmy nadabované do nášho jazyka. Začala nám hovoriť rôzne frázy po kórejsky. Každý deň mi rozpráva, čo nové sa naučila, ako je kórejčina logicky usporiadaná, aké zvláštnosti zistila. Prešla si mini kurzom na platforme Coursera, kde zabrdla aj do korejskej kultúry.
A kto nás pozná vie, že jej dalšou radosťou je varenie (na moju veľkú radosť).
Takže si teraz tipnite, čo doma začala varievať.
Áno, keď varí ona, jeme ázijské špeciality.
Keď ju sledujem pri varení, keď mi vysvetľuje ako sa čo pripravuje a prečo a kedy to v Kórei jedia a prečo, tak sa len usmievam.
Dobre, že som vtedy bola ticho.
Naozaj neviem, do kedy bude tento príbeh kórejčiny trvať. Ale to je vlastne jedno.
Pointa je v tom, že 13 ročné dieťa sa dobrovoľne učí niečo, čo ho obohacuje. Učí sa nielen nový cudzí jazyk, učí sa ho cez iný cudzí jazyk, učí sa o kultúre danej krajiny a kopu iných vecí.
Lebo ju to baví, lebo sa sama rozhodla a má našu podporu.
No nie sú to len akademické veci, ktoré týmto získava.
Učí sa menežovač si vlastný čas, lebo ja som v tomto všetkom len pozorovateľ, poslucháč a občasný hľadač materiálov. Úplne ma napríklad odrovnala jedna prázdninová nedeľa v decembri, keď sa šla učiť kórejčinu, lebo vraj je tu už nuda.
V živote by sa dobrovoľne nešla učiť v nedeľu poobede nič, čo by súviselo so školou.
Učí sa, že ak niečo chce dosiahnuť, musí pre to niečo sama spraviť. Zisťuje, že motivácia je v nej a nie v jednotke, lebo nikto, ale naozaj nikto jej kórejčinu nerieši. Zistila, že zodpovednosť za to, či sa niečo naučí je v jej rukách.
Dokonca ani nevadí, ak by dnes prišla a povedala, že už ju to nezaujíma, lebo už teraz získala to, čo aj mnohým dospelým chýba.
Získala pocit, že ak v 13 rokoch dokázala toto sama, bez akýchkoľvek vonkajších zásahov, že dokáže vlastne hocikedy hocičo.
Ak bude chcieť a neostane len pri rečiach.
Si mi veľkou inšpiráciou, dcéra moja najstaršia.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!