Hovorí vám niečo meno Benezet? Minimálne učiteľom matematiky, alebo matematickým nadšencom by mohlo. Ani vám? Tak to máte šťastie, že ste práve narazili na tento článok. Možno sa budete na matematiku a jej učenie v školách odteraz pozerať inak. Aspoň trošku.
V roku 1929 inšpektor škôl v meste Ithaca, New York poslal svojim kolegom zaujímavú výzvu.
“Čo môžme vynechať z učebných osnov základných škôl?”
Bola to v dobe, kedy sa do osnov postupne pridávali nové predmety, ale nič sa neodoberalo. Následok bol taký, že deti mali v škole príliš veľa predmetov, a teda príliš málo času sa čímkoľvek hlbšie zaoberať..
Zároveň to bola doba, kedy ľudia ešte verili, že deti by nemali tráviť celý svoj čas školskou prácou, že potrebujú aj čas na hranie, na to byť s rodinami. To znamená, že ak sa malo do osnov niečo pridať, niečo iné sa muselo odobrať.
Jedným z týchto kolegov, ktorým bola táto výzva doručená, bol L. P. Benezet, ktorý mal na starosti školy v meste Manchester, New Hampshire.
On prišiel s poburujúcou myšlienkou.
“Mali by sme vypustiť aritmetiku!”
Samozrejme, nebolo to len tak “z brucha”. Benezet si počas svojej práce v školách všimol, že skoré učenie a drilovanie matematiky je skôr na škodu ako na úžitok.
Tvrdil, že všetko to drilovanie oddelilo v mysliach detí svet čísiel od zdravého rozumu, výsledkom čoho bolo, že síce deti vedeli robiť výpočty tak, ako boli naučené, ale nerozumeli tomu, čo robia a nevedeli tieto výpočty použiť na problémy skutočného života.
“Vynechal by som aritmetiku v prvých šiestich ročníkoch. Umožnil by som deťom precvičovať zamieňanie peňazí, ak si želáte, ale mimo tohto, kde inde musí 11 ročné dieťa použije aritmetiku?
Myslím si, že je nezmysel zabrať deťom 8 rokov života, kým sa dostanú cez obyčajné aritmetické úlohy na základných školách. Aké možné potreby má 10 ročné dieťa, aby sa potrebovalo naučiť delenie viacnásobným číslom?
Celý predmet aritmetiky by sa mohol odsunúť až do 7. ročníka a bežné dieťa by ho zvládlo za 2 roky.” napísal, okrem iného, v liste kolegom.
Veľmi zaujímavá myšlienka, keď si uvedomíme, ako to vlastne funguje v dnešnej dobe. Ak deťom niečo nejde, je to dôvod pridať a nie ubrať. Benezet musel byť blázon.
Alebo žeby nie?
V roku 1929 teda začal vznikať veľmi zaujímavý experiment.
Benezet si naň vybral päť rôznych tried. Tri tretiacke, jedna bola spojená tretia a štvrtá trieda a jednu tvorili piataci. Tri zo štyroch škôl, v ktorých sa tieto experimentálne triedy nachádzali, boli v oblasti, kde rodičia detí nemali angličtinu ako svoj materinský jazyk. Benezet vedel, že ak by s týmto experimentom prišiel do inej štvrte, napríklad tam, kde je väčšina vysokoškolský vzdelaných rodičov, tí by mu takéto šialenstvo nedovolili.
V týchto experimentálnych triedach sa vôbec nemala učiť aritmetika. To znamená, žiadne sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie. Namiesto toho sa mali učitelia s deťmi viac zaoberať rozprávaním. Témy mali byť rôzne. Od kníh, ktoré deti čítajú, cez ich zážitky, ktoré denne zažívajú, filmy, ktoré radi pozerajú. Proste čokoľvek, čo rozprúdi živú zaujímavú debatu. Benezet si od týchto rozhovorov sľuboval, že posilnia logické uvažovanie detí a schopnosť vzájomnej komunikácie.
Taktiež mali učitelia posilňovať u detí praktické zručnosti spojené s číslami. Ako napríklad praktické meranie, odhadovanie dĺžky, vzdialeností, plochy alebo výšky. Vzájomné porovnávanie nameraných hodnôt. Taktiež sa mali postupne viac zaoberať vecami, s ktorými sa stretávali vo svojich životoch. Napríklad určovanie času, rozoznávanie čísel, ktoré súvisia s kalendárom (dni v týždni, deň narodenín), alebo s peniazmi, či s teplotou. Hrávali hry, s číslami, kde prirodzene pochopili pojmy ako polovica, tretina, dvakrát viac.
Veľmi zaujímavé je, že všetko toto mali “riešiť” ústne. Akýkoľvek problém, ktorý by vyžadoval rozpísať si ho na papier, alebo na tabuľu, bol považovaný za príliš náročný, a preto ho učitelia mali presunúť do vyššieho ročníka.
Formálna aritmetika, tá, ktorú poznáme aj my zo škôl, sa mala začať deťom predstavovať až od šiesteho ročníka.
Zaujíma vás výsledok experimentu? Keďže o ňom píšem na tomto blogu, asi to nebude prepadák, že?
V krátkosti. Deťom z experimentálnych tried, sa darilo oveľa lepšie logických úlohách a vedeli s ľahkosťou riešiť rôzne ústne slovné problémy, teda také, na ktorých vyriešenie je potrebný “sedliacky” rozum.
Samozrejme na začiatku šiesteho ročníka, v porovnaní s deťmi z iných tried, tieto deti mali problémy so štandardnými matematickými testami, kde sa úlohy riešia pomocou nejakých algoritmov, či vzorcov. No, čo je veľmi zaujímavé, deti z experimentálnych tried, už na konci šiesteho ročníka tieto veci dobehli, ale stále boli popredu v riešení slovných úloh a logickom uvažovaní. Navyše, deti s experimentálnych tried neboli matematikou otrávené, vnímali ju ako niečo praktické, nebáli sa komunikovať (nielen o nej), uvažovať o problémoch aj nahlas, prinášať rôzne riešenia.
Za zmienku stojí aj to, že práve tieto deti mali bohatšiu slovnú zásobu. Ako príklad len uvediem, že v rámci experimentu Benezet žiadal od detí, aby opísali maľbu známeho umelca. Výsledok je tiež zaujímavý. Benezet sa zameral na prídavné mená, ktoré deti v opise použili. Deti z tradičných tried použili klasické prídavné mená ako zelený, pekný, studený. Dokopy ich bolo 40.
Skúsite si tipnúť ako dopadli deti z experimentálnych tried?
Dokopy 128 prídavných mien, no už sa tu objavili aj slová ako úžasný, jedinečný, veľkolepý, vznešený. Zaujímavé, že? Nezabúdajte, že toto sú deti, ktorých rodičia nemajú angličtinu ako materinský jazyk a pochádzali z najchudobnejších častí mesta a mali aj úbohé výsledky v matematicých testoch.
Inými slovami, vyhnutím sa skorému matematickému drilu, boli deti schopné, za jeden rok, dosiahnuť rovnakú úroveň, ako deti, ktoré drilovali matematiku takmer 4 roky. Plus, nezabúdajme na logické uvažovanie, “sedliacky” rozum, riešenie bežných úloh, potrebných v reálnom živote..
Najväčším prínosom tohto experimentu bol teda rozvoj schopnosti uvažovať, ale hlavne deti z experimentálnych tried nepovažovali matematiku za žiadnu hrozbu, vnímali ju ako niečo spojené s ich reálnym životom.
Koľkí z nás dospelých a koľko z detí práve teraz navštevujúcich ZŠ by zdvihlo ruku, pri otázke Kto z vás má rád matematiku? Odtrhli sme ju od reálneho života, nasúkali do učebníc a pracovných zošitov a zabudli sme, že matematika je okolo nás. Toto tie deti z Benezetovho experimentu, ale nepocítili.
Často dostávam otázku, ako sa sebariadené deti dostanú na strednú školu.
V podstate už v tejto otázke priznávame, že ak dieťa necháme ísť jeho vlastnou vzdelávacou cestou, že by si matematiku, ktorá sa učí v školách dobrovoľne nevybralo. Ak sa nad tým zamyslíte je to logické. Deti v 14 rokoch naozaj do svojho života nepotrebujú kvadratické rovnice, výrazy, výpočty objemov kadejakých neidentifikovateľných objektov, ktoré mnoho dospelých nevie ani pomenovať. Jediným možným vysvetlením, prečo sa to v školách učí je, aby deti spravili prijímačky na strednú. Trochu nezmyselný dôvod, nemyslíte?
Ako sa teda dostane na strednú dieťa, ktoré do školy nechodí a matematiku sa neučí?
Odpoveď na túto otázku je tak trochu obsiahnutá v Benezetovom experimente.
Dieťa, ktoré je vnútorne motivované niečo dokázať, a dostať sa na strednú školu by mohlo byť takouto motiváciou, dokáže dobehnúť “zameškané”. Navyše, dobieha to s väčšou ľahkosťou, pretože nie je otrávené niekoľkoročným drilom, kedy deti nechápu, prečo sa dané veci musia učiť.
Nezabúdajme, že učenie prebieha vtedy, ak nám dáva zmysel, ak sa učiť chceme a ak nás to baví. Toto platí tak pre dospelých, ako aj pre deti.
Ak vás tento experiment zaujal, viac si o ňom môžte prečítať tu : When less is more a tu: The story of an experiment
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!