Ako vyzerala naša domáca škola od začiatku? Čím sme si prešli a ako nás to zmenilo?
Deti som zo systému vzala v roku 2016. Druhorodená dcéra nenastúpila do 1. ročníka a prvorodená do tretieho (ona sa rohodla doma ostať, tak trošku zo závisti. Prečo by ona mala chodiť do školy, keď mladšia sestra nebude)
A dôvod?
Predstavte si, že máte v škôlke dve deti, a podľa pani učiteliek je problémové to, ktoré sa ku všetkému vyjadrí, je stále zvedavé, nemá síce problém s autoritami, ale dá im najavo svoj názor. A to druhé, je poslušné, robí všetko, čo sa povie, aj keď tým trpí a doma každé ráno plače, poobede kričí a vybíja si frustráciu na najbližších.
To za problém v škôlke nepovažovali.
Ale ja áno.
Jednu chceli utlačiť a druhú absolútne nevnímali Vedela som, že prvá sa utlačiť nedá, no cítila som, že druhá bude trpieť. Preto, keď mala ona nastúpiť do 1.ročníka, rozhodli sme sa, že to skúsime. Aspoň na 1 rok, potom sa uvidí.
Naša domáca škola začala oficiálne niekedy v polke septembra. Držali sme sa krásne osnov, zdalo sa, že všetko klape. Deti boli šťastné, že nemusia ráno vstávať tak skoro, zdalo sa, že sme nabehli na systém. Učiť sme sa začali o 9:00, pekne pri stole, do 11:00 sme mali skoro vždy všetko hotové.
Pamätám si tie brutálne pocity zodpovednosti, ktoré ma z času na čas premohli. Musíme makať, musíme im dokázať, že keď sa učíme doma, tak deti sú múdrejšie, naučia sa viac a rýchlejšie.
Do akej pasce som to spadla?
Viac, rýchlejšie, lepšie. Škola od nás vyžadovala dôkazy a ja som jej ich chcela priniesť.
Lenže rodič mieni, deti menia. Jedna sa začala nudiť, druhá sa začala blokovať. Pre jednu toho bolo málo, pre druhú veľa. Ja som začala tlačiť, na obidve. Jednej som hľadala aktivity naviac, druhú som motivovala kadejakým spôsobom, len aby zvládla to, čo od nás škola čakala.
Až kým neletela cez izbu prvá ceruzka a za ňou aj zošit. Až vtedy som sa zabrzdila a začala som hľadať, kde je chyba.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!