Naša domáca škola vtedy a teraz

domáca škola

Ako vyzerala naša domáca škola od začiatku? Čím sme si prešli a ako nás to zmenilo? 

Deti som zo systému vzala v roku 2016. Druhorodená dcéra nenastúpila do 1. ročníka a prvorodená do tretieho (ona sa rohodla doma ostať, tak trošku zo závisti. Prečo by ona mala chodiť do školy, keď mladšia sestra nebude)

A dôvod?

Predstavte si, že máte v škôlke dve deti, a podľa pani učiteliek je problémové to, ktoré sa ku všetkému vyjadrí, je stále zvedavé, nemá síce problém s autoritami, ale dá im najavo svoj názor. A to druhé, je poslušné, robí všetko, čo sa povie, aj keď tým trpí a doma každé ráno plače, poobede kričí a vybíja si frustráciu na najbližších.

To za problém v škôlke nepovažovali.

Ale ja áno.

Jednu chceli utlačiť a druhú absolútne nevnímali Vedela som, že prvá sa utlačiť nedá, no cítila som, že druhá bude trpieť. Preto, keď mala ona nastúpiť do 1.ročníka, rozhodli sme sa, že to skúsime. Aspoň na 1 rok, potom sa uvidí.

Naša domáca škola začala oficiálne niekedy v polke septembra. Držali sme sa krásne osnov, zdalo sa, že všetko klape. Deti boli šťastné, že nemusia ráno vstávať tak skoro, zdalo sa, že sme nabehli na systém. Učiť sme sa začali o 9:00, pekne pri stole, do 11:00 sme mali skoro vždy všetko hotové.

Pamätám si tie brutálne pocity zodpovednosti, ktoré ma z času na čas premohli. Musíme makať, musíme im dokázať, že keď sa učíme doma, tak deti sú múdrejšie, naučia sa viac a rýchlejšie.

Do akej pasce som to spadla?

Viac, rýchlejšie, lepšie. Škola od nás vyžadovala dôkazy a ja som jej ich chcela priniesť.

Lenže rodič mieni, deti menia. Jedna sa začala nudiť, druhá sa začala blokovať. Pre jednu toho bolo málo, pre druhú veľa. Ja som začala tlačiť, na obidve. Jednej som hľadala aktivity naviac, druhú som motivovala kadejakým spôsobom, len aby zvládla to, čo od nás škola čakala.

Až kým neletela cez izbu prvá ceruzka a za ňou aj zošit. Až vtedy som sa zabrzdila a začala som hľadať, kde je chyba.

Hľadala som chybu v deťoch, v sebe a až na koniec v systéme.
Prosím vás, vy, ktorí ma čítate, robte to od konca. 
Ani vy, ani vaše deti nie ste chybní. To, že je niekto iný, a chce robiť veci inak, neznamená, že je chybný. 
Chyba je v systéme, ktorý od nás všetkých žiada, aby sme robili a učili sa rovnaké veci.
 
Pre mňa, ako učiteľku, bolo veľmi ťažké priznať si to. Ale práve s tým priznaním, začala cesta môjho vlastného deschoolingu a vzdelávania sa v tejto oblasti. Jednoznačne sa naša domáca škola musela zmeniť.
 
Lenže, čo mám meniť? Systém, deti, seba? Jediné, čo môžem meniť ja, som ja sama. 
 
Začala som teda študovať kadejaké, najmä, zahraničné blogy a závidela som im, koľko slobody v učení majú. Začal mi z toho vychádzať jeden vzorec.
Koľko slobody dá škola mne, toľko viem ja doma dať deťom. 
Lenže na Slovensku v roku 2016 neexistovali Slobodné školy, dokonca existovalo žalostne málo škôl naklonených domoškoláctvu. Začali sme robiť aspoň malé, zmeny, ktorých sme boli schopní.
 
Ako prvé, sme museli zmeniť kmeňovú školu.
Nechcela som  deti  viac vystavovať zbytočnému 3 hodinovému testovaniu a hľadaniu toho, čo nevedia. Nedávalo mi zmysel, aby sa učili poučky a kopu vecí zo slovenských osnov.
Tiež mi začínalo dochádzať, koľko veľa sa toho do reálneho života naučia na našich spoločných výletoch.
Celoročnú vlastivedu mali zmáknutú naživo, počas letných prázdnin. Treba preto ešte riešiť pracovné zošity?
 
Našli sme si školu, ktorá nám dovolila doniesť naše portfólia. Naša domáca škola dostala iný ráz. Stále sme sa síce museli držať osnov, no vyberali sme si to, čo nás bavilo. Ja som si každý polrok naplánovala, čo chcem s dievčatami zvládnuť, no už som viac pozerala na ich záujmy ako predtým, takže učenie bolo zábavnejšie. 
Nikdy mi nerobilo problém vymýšľať pre ne rôzne aktivity a veľa pomohol aj internet. 
Navyše to prvostupniarske obdobie je obdobie objavovania. Deti chcú vedieť veľa, a z rôznych oblastí, preto je pomerne jednoduché nájsť prienik medzi ich záľubami a školskými osnovami. Záleží už len na tom, ako sa k tomu postaví škola. Ak kmeňová škola pochopí, že prírodoveda je aj to, keď pozorujete žaby vo voľnej prírode a že výlet na Čachtický hrad patrí do vlastivedy, tak ste na dobrej adrese.
 
No a ak vám škola pošle polročné a koncoročné testy na  vypracovanie domov, nie je o čom. 
 
Ak by bol v dobe, kedy šla moja najstaršia dcéra do 5.ročníka, povolený pre domoškolákov aj 2.stupeň, asi by sme v tej škole aj ostali.
No nedalo sa. Ak sme chceli pokračovať v domácom vzdelávaní, museli sme prestúpiť do Čiech ako zahraniční študenti a tam žiadať o domáce vzdelávanie.
A my sme chceli. Pretože sme školský rok začínali v októbri a končili v máji. Pretože sme školské veci robili len 4 dni v týždni, maximálne 2,5 hodiny denne. Pretože sme zistili, že nezažívame ranný ani poobedný stres. Pretože sme mali viac času na naše milované cestovanie.
 
V Čechách sme prežili 3 roky. 
Boli to celkom pohodové roky domáceho vzdelávania. V rámci tradičného školstva sme dostali najväčšiu mieru slobody akú sme len mohli dostať. Školy, v ktorých boli dievčatá zapísané boli obe tradičné. No ani jedna nebazírovala na nejakých konkrétnych vedomostiach. Zaujímalo ich čo dievčatá baví, neriešili, čo nevedia, nehľadali chyby. Neskúšali ich ani ústne, nepísali žiadne testy. Len sa rozprávali a chválili tým, čo dokázali. (Prečo to v Čechách ide a na Slovensku nie?).
 
domáca škola
Idylka, že?
 
S nástupom druhého stupňa (od 6. ročníka, lebo 5. je v Čechách ešte 1. stupeň) sa začali záujmy najstaršej dcéry čoraz viac odlišovať od toho, čo žiadali osnovy. Z niektorých predmetov robila len minimum, a aj keď som sa občas pristihla pri tom, že som pre ňu prichystala zaujímavé veci z, pre ňu, nezaujímavého predmetu, dlho ma to nadšenie nedržalo.
Nebavilo ma ju motivovať zvonka. Ani ja, ani ona sme nevideli zmysel v tom, že sa učí niečo, čo ju nebaví. Len preto, že to prikázal niekto zhora.
S malou dušičkou sme šli na polročné preskúšanie a tam, som ja dostala zvláštnu otázku.
Či by som si vedela predstaviť, že z niektorých predmetov spraví minimum (rozumej, pár stránok z pracovného zošita za rok) a dostane na vysvedčku trojky, ale čas, ktorý týmto dieťa ušetrí, bude venovať rozvíjaniu toho, čo ju baví.
 
Dovolili by ste si vy, ako rodič, ten pocit, že vaše dieťa bude mať na vysvedčení aj trojky?
Dieťa, o ktorom viete, že by to na tie jednotky vytiahlo, ale nechce. Nie zo všetkého.
V podstate mu dovolíte, vy ako rodič, flákať sa.
 
Toto znova nebolo o deťoch, ale o mne. Ďalšia vrstva deschoolingu pre mňa.
Nechať ich rozvíjať to, čo ich napĺňa s tým vedomím, že iné nebudú vedieť. Ja, bývala jednotkárka, perfekcionistka, “overthinker” som musela zmeniť moje myslenie. Lebo deťom to bolo jasné hneď.
Podvedome všetci vieme, že veľkú časť vecí, ktoré sa deti učia v školách, nikdy vo svojich reálnych životoch nevyužijú. Pohundreme si na to, posťažujeme sa na systém a fungujeme ďalej. Čo ale reálne a aktívne spravíme preto, aby sme systému ukázali, že toto naozaj nie je pre nás? Toto je jedno z riešení. Dať deťom slobodu aspoň v tom, aby napredovali v tom, čo ich baví a príliš neriešili zbytočnosti, ktoré do života nepotrebujú.
 
Ani pre mňa to nebolo jednoduché. Začiatky všetkého sú vždy náročné. Ale ak nezačnete, nezistíte, čo vám to do života prinesie. Nám to prinieslo do nášho života radosť a zobralo to veľký kus stresu.
Hlavne odo mňa. Lebo iné je môcť si dovoliť neriešiť veľmi učebné osnovy, a iné si to potom na preskúšavaní obhájiť. No my sme mali podporu školy, preto som začala byť pokojnejšia. Prestala som pociťovať tie extrémne návaly zodpovednosti za vzdelávanie mojich detí. Pretože učenie prebieha len vtedy, ak sa učiaci učiť chce, nie vtedy, keď to chce učiteľ.   A keď sa učiaci učiť chce, vtedy ho netreba nútiť, ani presviedčať, ani motivovať, ani tlačiť. 
 
Naozaj nie je našou zodpovednosťou dotlačiť deti k učeniu. Našou zodpovednosťou je nezabiť v nich lásku k učeniu, ktorú majú v sebe od malička a pomôcť im rozvíjať ju.
 
Momentálne sú dievčatá znova zapísané v kmeňovej škole na Slovensku. Konečne môžme doma učiť aj deti na druhom stupni a navyše, od septembra vznikla u nás, v Košiciach, Slobodná škola. O tom, ako som, aj vďaka tejto škole, ešte viac pustila kontrolu nad učením našich detí, si môžete prečítať tu.
 
Ak ste si všimli z nášho príbehu, každá jedna zmena školy, bola pre nás zmenou k lepšiemu. Myslím, že najviac som zmenami prešla ja sama, preto sa už teraz teším, čo nové mi táto škola do života prinesie.
 
/0 Komentáre/od
0 komentárov

Zanechajte komentár

Chcete sa pripojiť k diskusii?
Neváhajte prispieť!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.