Vzdelávanie mojich detí sa mi vymklo spod kontroly..

….a je to tá najlepšia vec aká sa nám mohla stať.

Domáce vzdelávanie a štyri deti, to znie dosť náročne, že?  Často sa stretávam s obdivom, že to zvládam, a následne s úsudkami, že určite musím byť super organizátor a motivátor. Čo mi tiež vie zdvihnúť náladu je domnienka, že mám extra super maxi poslušné deti, ktoré klapú ako hodinky. Ako inak sa to dá so štyrmi deťmi zvládať, že?

Nuž.

Nie som veľký organizátor. Dokonca sa necítim ani 100% dobre v role vodcu. Motivátor? Skôr by som to nazvala cheerleader, ktorý svojich zverencov neustále povzbudzuje.

A deti?

Dve tínedžerky, jedna v predtínedžerkom veku a jedna vo zvláštnom období ani malé bábo, ani tínedžer. Každá iná a s inými potrebami, všetky štyri veľmi silné osobnosti. Fakt si niekto môže myslieť,  že takáto skladba dokáže byť super poslušná, a že vzdelávanie takejto nerovnomernej skupiny bude klapať tak ako si JA želám?

V čom je teda to čaro?

Budem maximálne neskromná. To čaro je vo mne.😁

A teraz vážne.

Mať 4 deti na domácom vzdelávaní a pritom si to užívať chce veľkú dávku odvahy, preprogramovania, filtrovania a púšťania.

Kto chce všetko, často skončí s prázdnymi rukami.

Aj ja som chcela na začiatku všetko. Mať vzdelané deti (rozumej, podľa školských štandardov, lebo som o inej vzdelanosti veľmi nepremýšľala). Mať z detí osobnosti, ktoré poznajú svoje silné stránky. Mať deti, ktoré si vedia vytýčiť svoje hranice a mať s nimi úžasný a obojstranne rešpektujúci vzťah. Chcela som deti, ktoré vnímajú, že vzdelávanie je potrebné a že sa učia pre seba.

Krásne predstavy. No žiaľ, nebolo možné dosiahnuť ich všetky na 100%.

Ak som od mojich detí žiadala spĺňať to, čo chceli školy, nešlo to veľakrát inak, ako len cez hádky, donucovacie prostriedky a priveľa vonkajšej motivácie.

Ak som od mojich deti očakávala, že budú poznať svoje silné stránky, a budú si vedieť vytýčiť svoje hranice, nešlo to inak, len cez modelovanie takéhoto správania. A hádajte, kde si veľmi rýchlo moje deti vytýčili svoje hranice? V oblasti vzdelávania. Veľmi rýchlo zistili, ktoré veci ich poháňajú a dostávajú do stavu flow, takže sa im, prirodzene, chceli venovať maximálne. Asi už vám dochádza, že to neboli veci, ktoré žiadala škola.

Ak som chcela, aby vnímali, že vzdelávanie je v ich rukách a učia sa pre seba, musela som sa zamyslieť, čo z toho všetkého je skutočne pre ich terajší život potrebné.

Ak som chcela mať s mojim deťmi obojstranne rešpektujúci vzťah, nešlo to inak, len rešpektovať ich osobnosti, rešpektovať ich rozhodnutia a dokonca aj rešpektovať to, že niektoré sú zlé a budú musieť samé niesť za ne primeranú zodpovenosť.

Nároky nášho školského systému začali v istom momente ostro kontrastovať s našimi vlastnými nárokmi na to, ako chceme viesť a vychovávať naše deti 🤷‍♀️

Priznávam, tu niekde sa mi vzdelávanie mojich detí  vymklo spod kontroly.

Nezvládala som učiť 4 deti, to čo je potrebné v školskom prostredí. Ak som sa venovala jednej, ušla mi druhá, ak som sa snažila do niečoho vtlačiť tretiu, zvyšné deti už riešili niečo svoje.

Bolo to vyčerpávajúce. Pre mňa aj pre deti. Ničilo to náš vzťah. Nemalo to nič spoločné s obojstranným rešpektom,s rozvíjaním talentov.

Jediná veličina, ktorá bola v tejto rovnici spokojná, bol nejaký umelo vytvorený školský systém.

Nie ja, nie deti, nie naša rodina, nie náš vzťah. Skúšky, vysvedčenia, odčeknuté kapitoly v jednotlivých učebniciach.

Kým som sa ja naivne držala predstavy, že aspoň niečo s tými mojimi deťmi budem robiť, ony si už dávano riešili svoje. Nedalo sa mi venovať detailne každej jednej zvlášť…čo znie hrozne… no práve vďaka tomu moje deti pocítili slobodu, ktorej sa hneď chytili.

To, že som ja nebola schopná (v mojich očiach a zrejme aj v očiach spoločnosti) prinútiť každé jedno z mojich 4 detí učiť sa to všetko, čo žiadali školy, spôsobilo, že moje deti sa vzdelávali úplne samé. V tom, čo chceli, čo im samým dávalo zmysel.

Moja “neschopnosť byť všade a riešiť všetko” je to čaro.

Táto moja neschopnosť mať veci pod kontrolou, (ktorá je mimochodom veľmi veľkou ilúziou nás dospelých) pomohla tomu, aby som sa spamätala a prestala riešiť to, čo nám ubližuje, to čo nám neslúži a naozaj začala vnímať tú podstatu.

Skutočne som si utriedila priority. Skutočne. Nie len tak navonok, keď sa tvárime, že nám vlastne na vysvedčeniach našich detí naozaj nezáleží, veď sú to len čísla, ale trápime sa nad ich odpoveďami v teste viac ako ony sami, lebo vieme, že predsa ony by to dali, keby sa viac snažili.

Skutočne som si utriedila to, na čom mi najviac záleží a všetko, čo nás od tohto cieľa odťahovalo som z našej rodiny odstrihla.

So strachom.

Ale s odvahou.

Lebo strach budeme mať stále, najmä z nových situácií. No odvaha je práve ten akt, ktorý spravíte, keď sa bojíte, ale rozhodnete sa vykročiť do neznáma, lebo tomu chcete dať šancu.

Nič lepšie sa nemohlo stať.

Mám deti s vlastnou hlavou. Vieme sa pohádať, vieme na seba kričať, občas to znie vážne. No vieme sa udobriť, ospravedlniť a poučiť sa z toho.

Moje deti vedia, že za mnou môžu prísť s čímkoľvek. Skutočne s ČÍMKOĽVEK a kedykoľvek (negarantujem však plné zmysly po 21:00😁).

Mám deti, ktoré hovoria NIE aj mne, lebo na to majú svoj dôvod a aj keď ho nie vždy chápem, učím sa ho rešpektovať.

Majú celkom triezvy názor samé na seba, na svet okolo seba. Keď porovnám seba v ich veku, 1:0 pre nich.

Mám deti, s ktorými sa viem rozprávať na rôzne témy, ktoré sa veľa veci pýtajú, s ktorými spolu hľadáme odpovede a riešenia a skúmame, či vôbec musí každá otázka mať odpoveď.

Mám deti, ktoré sú si vedomé toho, že aké sú dnes, nemusia byť o rok, či dva a ktoré vedia, že ak ich niečo iné zaujme, môžu to skúmať kedykoľvek.

Mám deti vzdelané v oblastiach, ktoré ich skutočne bavia a v ktorých naďalej napredujú.

Mám deti, ktoré skúmajú, čo iné by sa ešte do ich života hodilo a čo im už neslúži.

Mám deti, ktoré sa učia byť dobrými priateľmi a zároveň byť najlepším priateľom sebe samému.

Mám deti, ktoré ma usmernia, ak ja sama prekročím ich hranice.

Mám deti, ktoré robia “průsery”, no berú za ne zodpovednosť.

Mám deti, ktoré sú osobnosťami už teraz (tak ako každé iné dieťa, len treba otvoriť oči).

Mám deti, ktoré vedia byť aj spoločenské, no vedia, kedy potrebujú samotu.

Možno sa toto všetko dá dosiahnuť v školskom prostredí. Neviem, nejdem vám tvrdiť, že toto je možné len u domoškolákov. Píšem vlastnú skúsenosť a moje deti do školy chodili naozaj len veľmi málo (niektoré nikdy).

Viem však, že u domoškolákov a u sebariadených domoškolákov sa dá dosiahnuť krásny, obojstrane rešpektujúci a partnerský vzťah medzi deťmi a rodičmi a zároveň vidieť, že deti prosperujú a rastú ako samostatné múdre osobnosti. U nás to však začalo fungovať, až keď sme skutočne prestali riešiť tradičné školské vzdelávanie a zacielili našu pozornosť na vzťah.

Náš vzájomný vzťah a ich vzťah k sebe samým to boli (a stále sú) priority. Učenie prišlo ako vedľajší produkt.