Technológie, čas na obrazovkách, hranice, obmedzenia a všetko, čo s tým súvisí z môjho pohľadu. To bude dnešná téma.
“Problém” s technológiami vnímam už dlhšie a začínam mať pocit, že keď sa domoškolákom konečne podarilo v širokej verejnosti vyvrátiť mýtus o tom, že ak deti nechodia do školy, tak sa nesocializujú, nastupuje ďalšia pohroma:
Ak dieťa nechám doma, bude chcieť byť od rána do večera na počítači.
Zvlášť silno vnímam túto obavu, ako sa snažím poukazovať na potrebu väčšej slobody vo vzdelávaní a podpore sebariadeného vzdelávania.
A pritom, ako mi spod prstov odchádzajú tieto riadky a formujú sa do článku pre vás, už medzi nimi vnímam ten paradox.
Chceme pre deti väčšiu slobodu, ale bojíme sa, že si slobodne vyberú PC.
Chceme, aby u detí nevyhasla vnútorná motivácia a zvedavosť, ale nechceme, aby odpovede na svoje otázky hľadali na internete.
Chceli by sme sebariadené deti, ale v dobe technológií, im ich zároveň chceme regulovať sami.
Nechápte ma zle, nejdem vás v tomto článku presviedčať, aby ste svojmu 5 ročnému dieťaťu dali do rúk tablet a tvárili sa, že je to v záujme jeho vzdelanosti. Alebo, aby ste mu už nikdy neponúkli žiadnu spoločnú aktivitu ako je výlet, spoločenská hra, čítanie knihy, stavanie lega atď. Ani vás nejdem presviedčať o tom, že bez technológií sa nedá žiť. Práveže, sama poznám rodiny, ktoré dokážu fungovať s minimom technológií a nežijú v jaskyni.
Tento článok je hlavne pre tých, ktorí už doma zvádzajú boje so svojimi deťmi kvôli počítaču, či mobilu a cítia, že to narúša ich vzťahy s deťmi. Možno práve prežívate pocit, že neviete ako z toho von, lebo chcete byť dobrým rodičom, ktorý robí správne rozhodnutie, ale zároveň vnímate, že nerozumiete vlastným deťom a čo môže byť ešte strašidelnejšie, vnímate, že deti prestávajú rozumieť vám.
Ja ten pocit poznám.
Netvrdím, že mám riešenie alebo správne odpovede. Chcem vám len ukázať môj pohľad na vec a položiť vám zopár otázok.
Pár rokov dozadu som bola v tábore, v ktorom bolo všetko, čo sa týka technológii zaručene zlé. A bolo jedno, či to bola TV, PC, mobil, tablet. Pre mňa ani pc, ani tv neboli dôležité a viac mi brali môj čas ako ma obohacovali. Pc som používala výhradne pracovne, sem- tam som sa zabavila na sociálnych sieťach. Ak by niekto vzal z domu TV, asi by som si to ani nevšimla. Tak nejak automaticky som usúdila, že ak ich nepotrebujem k životu ja, nie sú potrebné ani pre moje deti a ony môžu žiť aj bez nich.
Lenže problém je v tom, že ja som sa rozhodla, že niečo, čo mne nevyhovuje, bude nevyhovovať aj mojím deťom. Bez nejakého bližšieho skúmania a zamyslenia sa nad tým, či by to nemohlo byť aj inak.
Poznáte to: “Podľa seba, súdim teba.”
Čo zmenilo môj pohľad?
Samozrejme deti.
Moje deti sa rozhodli inak. Aj Tv, aj Pc a mobil samozrejme, sa nejak stali každodennou súčasťou ich života. Pamätám si časy dosť náročných bojov o to, aby to vypli a šli robiť niečo iné. Napríklad čítať (to by som spravila ja), alebo ísť sa prejsť (aj to by som spravila ja), alebo som im navrhla niečo tvoriť (otočili oči stĺpikom, zas to je niečo, čo by som robila ja). Návrhov som mala veľa, samozrejme, všetky vychádzali z môjho vlastného prežívania.
Aj ja som čítala tie výskumy o závislostiach a dopamíne a podobných veciach. Lenže v tom čase, keď vychádzali tieto články, som vôbec nikde nenašla článok, ktorý by ukázal aj druhú stranu. A ja teda nejak podvedome vždy hľadám rôznorodosť názorov, aby som si utvorila ten svoj. A tu mi to chýbalo.
Nejak mi to proste nesedelo, že z toho nemôže byť aj niečo dobré, že celá táto generácia je odsúdená na závislosť, ak rodičia nezakročia a neodstrihnú ju od niečoho, čo tu je a už neodíde. A hlavne, že nás to musí stáť tak veľa.
Lebo pre mňa vyhratý boj o počet hodín na pc, či tv, bol bojom prehratým na poli vzájomných vzťahov.
Nerozumela som im, a ony nerozumeli mne.
Ja som dospelá, preto je to v prvom rade moja zodpovednosť, skúsiť porozumieť im. Nielen čítať články a počúvať druhých ľudí rozprávať hororové scenáre, ktoré sa vraj môžu stať (Viete o tom, že väčšina vecí, ktorých sa bojíme sa v skutočnosti nikdy nestanú?).
Preto som sa začala pýtať priamo detí. Čo v tom vidia, čo ich na tom baví, čo ich najviac zaujíma, prečo ich to tak ťahá. Prečo radšej nejdú von, prečo si nezahrajú spoločenskú hru, prečo nečíta knihy, ale na pc hre číta.
Začala som si viac všímať ako reálne technológie využívajú.
Dostala som veľmi zaujímavé odpovede a videla som niečo, čo mi dovtedy unikalo.
Že mobil v ruke je často jediný nástroj, ktorým sa môžu spojiť s kamarátmi. či už preto, že kamaráti majú toľko povinností, že nestíhajú ísť von, alebo preto, že sú ďaleko. Je to zlé že si s kamarátmi četuje 2 hodiny?
Určite by bolo krajšie vidieť deti vonku na ihrisku (viete, čerstvý vzduch a tak), ale ak to nie je možné, je to zlé byť s nimi v kontakte cez mobil?
Videla som aj to, že keď hrá PC hru, je ponorená do príbehu, ktorý tam prebieha. Dokonca mi povedala, že je to občas lepšie ako kniha, lebo v knihe už príbeh je napísaný a v pc hre ho môže meniť a spoluvytvárať.
Videla som, ako sa musí sústrediť, aby dokázala prejsť nejaký level, ako musí riešiť rôzne úlohy, aby sa dostala na vyššiu úroveň. Alebo to, ako si oddýchne a zabaví sa s inými deťmi pri hre, pri ktorej sa musia dohodnúť, pomáhať si a navzájom spolupracovať.
Techonológie sa u nás stali najväčším učiteľom cudzích jazykov. To, že naše dievčatá vedia po anglicky, nie je moja zásluha. Ďakujem za to seriálom, rozprávkam, pesničkám, videám na youtube, pc hrám a hráčom z rôznych kútov sveta. (O tom ako sa jedna z našich dcér učí sama po kórejsky, si môžte prečítať tu. Tiež je to možné len vďaka technológiám.)
A naše tvorenie? Viete koľko tvorivých aktivít začali robiť deti samé od seba, lebo ich inšpiroval youtube?
Áno, pozerajú aj veci, ktoré by som im ja nepustila. Absolútne needukačné, ukričané, pre mňa nezmyselné. Pozerajú aj videá rôznych influencerov, youtuberov, ktorí hrajú Minecraft a podobne, pre rodičov, nepochopiteľné veci.
Lenže práve tieto videá nás často privádzajú k debatám o pôsobení internetu, o tom, že nie všetko, čo sa blyští je zlato. Aj o tom, prečo je také ťažké vypnúť počítač a televízor a hlavne o tom, že stále sme to my, kto tieto veci musíme ovládnuť a nesmie to byť naopak.
Ak by som im takéto veci zakazovala, nenašli by si svoje spôsoby, kedy si ich pozrieť? A mňa by určite trápilo viac pomyslenie, že moje deti robia niečo poza môj chrbát, a ja vlastne ani neviem čo, ako to, že pozerajú doma, v bezpečnom a prijímajúcom prostredí nejaké youtube video, ktoré by som ja radšej vyškrtla zo zoznamu.
Myslím, že aj tieto vzájomné rozhovory im pomáhajú v tom, aby dokázali riadiť samé seba. Určite to nie sú moje zákazy :-).
Generácia našich detí je iná ako sme boli my. Nie je na tom nič zlé, ani nič čudné, je to úplne prirodzené. Aj my sme boli iné deti, ako naši rodičia. Vyrastali sme v inom prostredí, hrali sme sa iné hry, inak sme trávili voľný čas, mali sme iné vzťahy s rodičmi ako mali naši rodičia v ich detstve.
Preto je len prirodzené, že dospelí sa dívajú vždy trošku s nedôverou na to, čo vystrája mladá generácia.
U našich detí sú práve technológie to, čo nám dvíha tlak.
Lebo sú pre nás nové, nepoznané a všetko nové a nepoznané automaticky nášmu mozgu pripadá životu ohrozujúce. Ale pre naše deti je to niečo, čo tu je, čo tu už bolo, keď sa narodili, je to niečo prirodzené.
Navyše, technológie nie sú niečo, čo zajtra odíde. Technológie sa už nachádzajú takmer v každej sfére nášho života a budú sa tu len ďalej rozťahovať.
Preto si nemyslím, že je vhodné deti od nich zachraňovať, ale radšej sa naučiť ako s nimi žiť v mieri a ako ich využívať vo svoj prospech. A toto sa dá dosiahnuť len tak, ak sa my sami, rodičia, prestaneme dívať na technológie len ako na nutné zlo, ale skúsime ich bližšie spoznať.
Myslím si, že je čas prestať túto problematiku vnímať len vo dvoch pozíciách.
Si za technológie v živote detí, alebo proti?
Ak sa na učenie dívame ako na celoživotný proces a veríme, že sa učíme stále, skúsme vnímať aj technológie ako prostriedok nášho (aj detského) vzdelávania.
Nemám odpoveď na otázku, či deťom technológie obmedzovať, či nastavovať limity. *Koľko hodín denne im povoliť PC alebo mobil, či inštalovať rodičovské zámky. To všetko záleží od viacerých faktorov a hlavne od toho, že každý z nás je iný. Každý inak reagujeme, inak veci prežívame a hlavne, máme inak nastavené hranice.
No čo mne veľmi pomáha pri akejkoľvek komunikácii s deťmi je vybrať si vždy vzťah pred kázňou. Uprednostniť rozhovor, vzájomný kompromis, komunikáciu a nastavovanie mojich vlastných hraníc, pred mocenským ovládnutím niečoho, len preto, že ja mám tu možnosť z pozície staršieho.
P.S ak máte ešte čas a chuť, prečítajte si zopár článkov na zamyslenie, alebo si popočúvajte Tedtalk na túto tému. Možno získate na veci iný pohľad.
Články od Petera Graya https://www.psychologytoday.com/us/blog/freedom-learn/201201/the-many-benefits-kids-playing-video-games
https://www.naturalchild.org/articles/peter_gray/video_games_dangerous.html
Zaujímavý Ted talk https://www.ted.com/talks/daphne_bavelier_your_brain_on_video_games?language=sk
Rozhovor so študentami Sudbury Valley o hrách https://www.svobodauceni.cz/clanek/proc-si-studenti-sudbury-valley-school-mysli-ze-jsou-pocitacove-hry-prospesne/
Alebo si prečítajte knihu Nové detstvo
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!