A čo teda tá socializácia?

A kamaráti? Kde si ich nájdu?

Socializácia, kamaráti, nesocializovaní a neprispôsobiví domoškoláci. Poznáte tieto témy, však?

Poďme sa ne  pozrieť trošku viac zblízka.

Čo je to vlastne tá socializácia?

“Socializácia je postupné začleňovanie sa jednotlivca do spoločnosti prostredníctvom napodobňovania a identifikácie, najprv v základnej rodine (nukleárnej), ďalej v malých spoločenských skupinách až po zapojenie sa do najširších, celospoločenských vzťahov.

Socializácia sa uskutočňuje formou základných mechanizmov sociálneho učenia- sociálnym spevňovaním (imitácia, empatia), učením sa na základe modelov a vzorov (identifikácia) a verbálnym vedením (slovné inštrukcie, zámerná výchova).”

Toľko k skráteným definíciám z wikipédie. Na internete sú rôzne definície, v podstate všetky rozprávajú rovnaký príbeh.

Ako do toho teda zapadá škola a domáce vzdelávanie?

Je pravda, že na domácom vzdelávaní nie sú deti obklopené množstvom ľudí, s ktorými sa musia naučiť vychádzať (minimálne počas tých niekoľko hodín, ktoré s nimi strávia), no je školská socializácia naozaj taká jedinečná, nenahraditeľná a hlavne tak dôležitá, že bez nej z našich detí vyrastú nesocializovaní jedinci? (A vôbec si teraz nepredstavujem tú kopu nesocializovaných ľudí, ktorých ja sama poznám a ktorí chodili do školy).

V triede s jedným učiteľom, kde sedí na kope často viac ako 20  detí sa socializácia určite deje, o tom niet pochýb, ale od koho sa deti učia? Koho imitujú, učia sa empatii, preberajú vzory a s kým sa v triede identifikujú? Ideálna odpoveď by bola, ze so zrelým, vyspelým, učiteľom. Ale tak to v dnešných tradičných školách nie je.

Často je to práve školská socializácia, ktorá učí deti zručnosti, ktoré by sme u nich radšej nikdy nevideli. Detí je v triedach príliš veľa, navyše tomu nepomáha ani to, že sú v triedach deti rovnakého veku, ktoré si tak jednoducho navzájom nemôžu byť vzorom a o unavených a preťažených učiteľoch, ktorí sú tiež často obeťou systému raz možno napíšem iný článok.

Takúto socializáciu si domoškoláci neprosia. Mnohí, ktorí odišli do DV z klasickej školy aj potvrdia, že je náročné niektoré správanie detí “odučiť”.

Domoškolácke deti sa socializujú v každodenných situáciách. V tých reálnych. Mimo učebníc a pracovných zošitov. My nemusíme sedieť v triede do poobedia, aby sme vyšli von a stretli tam rôznych ľudí, s ktorými sa učíme komunikovať a od ktorých sa učíme rôzne nové veci. Nemusíme počúvať  5 a viac hodín jedného učiteľa, ale môžme počúvať rôznych nadšencov podľa vlastného výberu.

A teda, čo s kamarátmi? Kde si ich nájdu keď nechodia do školy?

Ja sa vždy nad touto otázkou pousmejem. Pretože je veľmi naivná. Kto kladie túto otázku si naozaj úprimne myslí, že škola je jediné miesto, kde si deti dokážu nájsť iné deti, alebo len verklíkuje niečo nad čím sa poriadne nezamyslel?

Ak si totiž spoločnosť nedokáže predstaviť, kde inde by si deti mohli nájsť kamarátov, máme tu vážny problém. Ukazujeme našim deťom, že je normálne poslať ich od seba preč, nechať ich v cudzej budove s cudzými ľuďmi, nech si s tým poradia ako chcú a ak to tak nespravia, sú odsúdené navždy žiť v samote.

Že som prehnala? Že to znie neprirodzene a takto to nefunguje? Ale takýto odkaz naše domoškolácke deti dostávajú zakaždým, keď sa ich niekto spýta, kde si teda nájdu kamarátov.

Ja pevne verím, že táto otázka zaznieva preto, lebo si veľmi dobré pamätáme ako sme si hľadali kamošov my a nechceme vidieť, že doba sa mení.

Keď sme prišli zo školy, hodili sme tašku do kúta a bežali na ihrisko, či len tak za blok. Poznali sme sa nielen zo školy, ale aj z bloku, z ulice, pretože väčšina detí chodila do rovnakej spádovej školy. Navyše, neviem ako vy, ale ja som domov chodila peši s veľkou tlupou detí, ktorá šla rovnakým smerom a neboli to len deti z jedného ročníka. Často sa k nám primiešali starší, či mladší súrodenci. Domov som väčšinou došla, keď boli rodičia ešte v práci a vtedy sa z práce nechodilo o piatej, či neskôr, ako je tomu teraz. Krúžkov sme mali pomenej, niekedy sme si ich odbili v družine, ako aj domáce a do večera sme mali kopu voľného času na budovanie vzťahov.

Poznali sme sa zo školy, ale vzájomné vzťahy sme budovali mimo školy.

Ako je to dnes? Ráno a poobede sa často nedá okolo škôl prejsť pretože je všade plno áut. Deti nevezieme len domov, ale na ďalšie krúžky, či doučovanie. Domov sa vraciame neskoro, kedy deti ledva stíhajú domáce úlohy a prípravu na ďalší deň v škole. My vlastne vytvárame prostredie, v ktorom deti nemôžu prehlbovať vzťahy. Jediný čas kedy sú spolu bývajú víkendy a extrémne krátke prestávky počas vyučovania.

Nepopieram, že byť v škole vystavený 20 deťom sa zdá ako ideálna situácia. Čím väčší výber, tým väčšia šanca na kamarátstvo. A určite to u niektorých detí aj takto je. No u mnohých detí je to len prispôsobenie sa triede, pochopenie toho, ako to tam funguje a nájdenie mechanizmov, aby som prežil bez ujmy. A to je niečo úplne iné ako budovanie vzťahov s kamarátmi.

Koľko reálne “akože kamarátov” zo školy majú vaše deti? Koľkým s radosťou zatelefonujú a zavolajú na svoju narodeninovú oslavu? S koľkými sa idú cez víkend povoziť na bicykli? Koľko zo spolužiakov sa dohodne na stretku počas letných prázdnin?

Kamarátstva sa nebudujú tým, že deti natlačíme do jednej triedy a dúfame, že si tam naše deti s niekým sadnú. Kamarátstva sa budujú postupne. Počas hry, počas rozhovorou, zdieľania spoločných záujmov. Navyše najlepšie bez kontroly, nátlaku, korigovania a zásahov dospelých.

Ako veľké mínus v školskom prostredí vnímam aj to, že deti nemajú možnosť zo vzťahov odísť. Nemôžu odísť ak im niekto nesadne, musia sa prispôsobiť. Nemôžu odísť ak im niekto robí zle, aj opakovane. Nemôžu odísť ak sa im nepáči aktivita, ktorú robia. Nemôžu sa voľne pohybovať a slobodne sa rozhodnúť pre kamaráta z inej triedy. Na to v škole nie je čas ani priestor. Dieťa v škole nemá na výber. Buď sa prispôsobí tomu prostrediu kde ho dospelí šupnú, alebo rebeluje, či sa utiahne do seba.

Možno si teraz poviete, že na tom vedieť sa prispôsobiť nie je nič zlé. Veď v živote sa mnohokrát budú musieť prispôsobiť. Súhlasím.

Dennodenne sa prispôsobujem rôznym situáciám, lebo viem, že je dobré sa im prispôsobiť, že je to užitočné, a prospešné, či už pre mňa, alebo mojich blízkych. No odmietam sa prispôsobovať situáciám, ktoré mi ubližujú, ktoré sú pre mňa neúnosné. Odmietam sa im ale prispôsobovať hlavne preto, že sa ja sama poznám. Viem, čo mi ubližuje, viem, kde je moja hranica, viem čo ešte unesiem a čo už nie. Viem aj to, že ak odídem z jednej situácie, určite sa pre mňa v živote naskytne iná, kde presne ja zapasujem. Zároveň si uvedomujem, že niekedy je náročné odísť a vtedy je mojou snahou danú situáciu pretvoriť mojím konaním.

Toto sú tie zručnosti, ktoré chcem, aby moje deti mali. Pretože presne tieto zručnosti im pomôžu nájsť si správnych kamarátov aj v neskoršom veku a ochránia ich od rôznych toxických vzťahov v partnerstvách a na pracovisku.