100 vecí, ktoré mi robili radosť v roku 2023

Končí ďalší rok.

Pre mňa jeden z najťažších rokov. Prišla som o prvého veľkého muža môjho života. O môjho milovaného otca. A aj keď viem, že som o neho prišla len tu na Zemi a že on už ma čaká v Nebi, aj tak je to ťažké.

A asi práve preto, som sa rozhodla napísať tento článok. Chcem v ňom

písanie

Zamysleli ste sa niekedy nad touto otázkou? Je písanie cieľ alebo prostiedok? 

Ja mám v tejto otázke jasno.

Písanie je prostriedok. 

Je to prostriedok na vyjadrenie mojich myšlienok. Napríklad aj tu, na blogu. Je to ale aj prostriedok pre mňa, ako si častokrát utriediť chaos v hlave, vtedy najradšej píšem do denníka ceruzkou, alebo čiernym perom. Veľakrát je písanie prostriedok

100 vecí, ktoré mi robili radosť v roku 2023

Tip na knihu pre všetkých rodičov, ktorý vychovávajú digideti. Takže vlastne pre všetkých vás.

Rada si zvýrazňujem v knihách zaujímavé myšlienky. No a táto kniha, ktorá má 305 strán, má v mojej čítačke najviac zvýraznení. To už stojí za celý článok na blogu.

Táto kniha ma zaujala predovšetkým preto, že je napísaná veľmi netradične. Netradične na knihu o technológiách (ach,

rodič domoškolácky

Rozmohl se nám tady, takový nešvar.

Hodnotíme a kritizujeme niečo, čo sme nikdy nezažili. Hodnotíme a kritizujeme niečo, čo sa nás netýka. Hodnotíme a kritizujeme niečo, na čo sa nik nepýtal.

Tety, švagriné, babky, kamošky na ihrisku vedia a sú si takmer vždy na 110% isté, že my, domoškolácki rodičia, ničíme našim deťom život.

“Nevieš, do čoho ideš.”

“Nedáš mu

“Deti musia chodiť do školy! Musia ráno vstať skoro, musia si robiť domáce úlohy, musia sa učiť aj to, čo ich nebaví. Je to ich povinnosť a povinnosti si musia plniť 

Ja predsa tiež musím doma upratovať, variť a chodiť do práce!”

Naozaj?

Naozaj musíme, alebo sme sa tak rozhodli?

Nie je to len naučená stratégia, aby sme prežili

Benezet

Hovorí vám niečo meno Benezet? Minimálne učiteľom matematiky, alebo matematickým nadšencom by mohlo. Ani vám? Tak to máte šťastie, že ste práve narazili na tento článok. Možno sa budete na matematiku a jej učenie v školách odteraz pozerať inak. Aspoň trošku.

V roku 1929 inšpektor škôl v meste Ithaca, New York poslal svojim kolegom zaujímavú výzvu. 

“Čo môžme vynechať z

domáca škola

Ako vyzerala naša domáca škola od začiatku? Čím sme si prešli a ako nás to zmenilo? 

Deti som zo systému vzala v roku 2016. Druhorodená dcéra nenastúpila do 1. ročníka a prvorodená do tretieho (ona sa rohodla doma ostať, tak trošku zo závisti. Prečo by ona mala chodiť do školy, keď mladšia sestra nebude)

A dôvod?

Predstavte si, že máte

technológie

Technológie, čas na obrazovkách, hranice, obmedzenia a všetko, čo s tým súvisí z môjho pohľadu. To bude dnešná téma.

“Problém” s technológiami vnímam už dlhšie a začínam mať pocit, že keď sa domoškolákom konečne podarilo v širokej verejnosti vyvrátiť mýtus o tom, že ak deti nechodia do školy, tak sa nesocializujú, nastupuje ďalšia pohroma: 

Ak dieťa nechám doma, bude chcieť

strach

“Ale keď ja sa bojím, že to nezvládnem.”

“Bojím sa, že to dobabrem a môjmu dieťaťu skazím život.”

“Mám strach, čo povie rodina.”

“Bojím sa, že zistím, že nám to nefunguje a bude sa musieť vrátiť do školy.”

To sú len niektoré obavy, ktoré mi občas pristanú v správach, alebo komentároch na sociálnych sieťach.

Bojíme sa, máme strach, že