Tip na knihu pre všetkých rodičov, ktorý vychovávajú digideti. Takže vlastne pre všetkých vás.
Rada si zvýrazňujem v knihách zaujímavé myšlienky. No a táto kniha, ktorá má 305 strán, má v mojej čítačke najviac zvýraznení. To už stojí za celý článok na blogu.
Táto kniha ma zaujala predovšetkým preto, že je napísaná veľmi netradične. Netradične na knihu o technológiách (ach,
Rozmohl se nám tady, takový nešvar.
Hodnotíme a kritizujeme niečo, čo sme nikdy nezažili. Hodnotíme a kritizujeme niečo, čo sa nás netýka. Hodnotíme a kritizujeme niečo, na čo sa nik nepýtal.
Tety, švagriné, babky, kamošky na ihrisku vedia a sú si takmer vždy na 110% isté, že my, domoškolácki rodičia, ničíme našim deťom život.
“Nevieš, do čoho ideš.”
“Nedáš mu
“Deti musia chodiť do školy! Musia ráno vstať skoro, musia si robiť domáce úlohy, musia sa učiť aj to, čo ich nebaví. Je to ich povinnosť a povinnosti si musia plniť
Ja predsa tiež musím doma upratovať, variť a chodiť do práce!”
Naozaj?
Naozaj musíme, alebo sme sa tak rozhodli?
Nie je to len naučená stratégia, aby sme prežili
Hovorí vám niečo meno Benezet? Minimálne učiteľom matematiky, alebo matematickým nadšencom by mohlo. Ani vám? Tak to máte šťastie, že ste práve narazili na tento článok. Možno sa budete na matematiku a jej učenie v školách odteraz pozerať inak. Aspoň trošku.
V roku 1929 inšpektor škôl v meste Ithaca, New York poslal svojim kolegom zaujímavú výzvu.
“Čo môžme vynechať z
Ako vyzerala naša domáca škola od začiatku? Čím sme si prešli a ako nás to zmenilo?
Deti som zo systému vzala v roku 2016. Druhorodená dcéra nenastúpila do 1. ročníka a prvorodená do tretieho (ona sa rohodla doma ostať, tak trošku zo závisti. Prečo by ona mala chodiť do školy, keď mladšia sestra nebude)
A dôvod?
Predstavte si, že máte
Technológie, čas na obrazovkách, hranice, obmedzenia a všetko, čo s tým súvisí z môjho pohľadu. To bude dnešná téma.
“Problém” s technológiami vnímam už dlhšie a začínam mať pocit, že keď sa domoškolákom konečne podarilo v širokej verejnosti vyvrátiť mýtus o tom, že ak deti nechodia do školy, tak sa nesocializujú, nastupuje ďalšia pohroma:
Ak dieťa nechám doma, bude chcieť
“Ale keď ja sa bojím, že to nezvládnem.”
“Bojím sa, že to dobabrem a môjmu dieťaťu skazím život.”
“Mám strach, čo povie rodina.”
“Bojím sa, že zistím, že nám to nefunguje a bude sa musieť vrátiť do školy.”
To sú len niektoré obavy, ktoré mi občas pristanú v správach, alebo komentároch na sociálnych sieťach.
Bojíme sa, máme strach, že
Rozpoviem vám jeden príbeh, ktorý sa mi už dlhšiu dobu odohráva priamo pred očami a ja len žasnem, čo všetko dokážu deti, ak im je to umožnené. Tak si spravte pohodlie, a prečítajte si náš príbeh kórejčiny.
Tí, čo sledujete aj moje sociálne siete a najmä instagram viete, že moje najstaršie dieťa sa niekedy v októbri rozhodlo učiť sa kórejský
Chodia vaše deti rady vonku? Moje ako kedy a ako ktoré. V lete s tým problém nie je, za čo vďačím aj faktu, že netreba vynakladať žiadnu extra námahu na obliekanie a človek je von v podstate hneď ako sa tak rozhodne. No v zime to už je iná sranda.
Aj keď zasvieti slnko, ale fúka vietor.
Ak sneží, väčšinou
Tak som to vzdala.
Učenie detí.
Už ich nebudem učiť, no nepošlem ich ani do školy. Ostávajú doma na domácom vzdelávaní, ale….
Začalo to vo mne hlodať už dávnejšie.
Niekedy v tom čase, keď sa takmer všetky zaškolené deti povinne začali ráno budiť skôr, aby stíhali prvú hodinu o 7:45 a moje deti ešte tvrdo spali. Niekedy v tom čase,