Tip na knihu pre všetkých rodičov, ktorý vychovávajú digideti. Takže vlastne pre všetkých vás.
Rada si zvýrazňujem v knihách zaujímavé myšlienky. No a táto kniha, ktorá má 305 strán, má v mojej čítačke najviac zvýraznení. To už stojí za celý článok na blogu.
Táto kniha ma zaujala predovšetkým preto, že je napísaná veľmi netradične. Netradične na knihu o technológiách (ach, tie naše predsudky a očakávania).
Je plná filozofických úvah, rôznych myšlienkových prepojení. Občas naozaj takých, ktoré by som veru v žiadnom prípade nečakala.
Ak si od knihy sľubujete, že vám povie, koľko času presne môžu vaše deti používať technológie, alebo aké rozprávky na YouTube pre ne (nie) sú vhodné, to v nej nenájdete. Sám autor hovorí, že každá rodina je iná a každý rodič to musí navnímať samostatne. Kniha sa však zaoberá rôznymi detskými obdobiami a tým, ako na ne technológie vplývajú, a aký dosah na to všetko máme vlastne my, rodičia. Autor sa dotkol aj témy rôznych kontrolných zariadení, a možno budete prekvapení jeho názorom. Podľa neho robia viac škody ako úžitku.
Celou knihou sa nesie zaujímavá ústredná myšlienka. Myšlienka dôvery a sebadôvery, bez ktorých nevieme budovať zdravé vzťahy. A o tie ide predovšetkým. Hlavne v dnešnej spoločnosti.
Preto sa tu namiesto návodov ku kontrole zaoberáme dôverou. Dôverou v digideti a sebadôverou. Kontrolujúci sa vždy snaží vedieť, lenže život s informačným oceánom so sebou prináša omnoho viac nevedenia ako vedenia, a tak je dnes dôverovať prospešnejšie ako chuť kontrolovať.
Dôvera je sebavedomý vzťah k neznámemu. Neviem, ako to dopadne, ale dôverujem, a preto viem, že si s výsledkom poradím, akýkoľvek bude.
Aby sme mohli s deťmi zdieľať dôveru, potrebujeme sebadôveru. Človek, ktorý si neverí, má problém veriť druhým. Napríklad svojím deťom.. A tak ich kontroluje, kúpi im smart hodinky a nechá ich sledovať satelitmi a trestá každé ich zakopnutie. Okrem toho sa trápime, pretože sa nevieme zmieriť s vlastným nevedením, neistotou a zraniteľnosťou. Venovaním dôvery rozvíjame sebadôveru v detskom vnútri. Ak budú digideti plné zdravej sebadôvery, väčšina kybernetických nebezpečenstiev sa im vyhne a menšinu zvládnu vyriešiť po svojom. So zbytkom im poradíme po večeri.
Je to práve školská trauma, čo nás vedie k bezhlavej dôvere voči technologickým riešeniam, tak isto ako k závislosti na obrazovkách, sociálnych sieťach a byrokratickej virtuálnej realite. Na spoločenskej rovine vďaka nej rozvíjame celú škálu nezdravých komunikačných a mocenských vzťahov. Akceptujeme neakceptovateľné, Domnievame sa, že nezmyselné, nepríjemné, či obťažujúce do života prirodzene patrí.
Existujú aj školy, ktoré produkujú a šíria dôveru, sebadôveru, kreativitu, slobodu. Je dosť podstatné, aby práve to v našom storočí školy robili. V inom prípade je okolo veku, keď sa zo žiaka stáva šudent, výchovný vplyv pedagóga nahradený vplyvom sietí, ktorých cieľom nie je rozkvitanie človeka ani poznávanie sveta. V porovnaní s tradičnou školou majú súčasné obrazovky omnoho väčšiu moc obsadiť ľudské vnútro a formovať myšlienky, pocity a slobodnú vôľu
Čo s tým všetkým urobíme, záleží znova na nás, rodičoch.
My sme posledná generácia rodičov, ktorá vie, že internet sa dá aj vypnúť. No zároveň sme prvá generácia rodičov, ktorá má snahu vytvárať vedomé a dôverné vzťahy s vlastnými deťmi založené na pevných základoch a obohnané zdravými hranicami.
Pre naše digideti sme najväčším informačným médiom stále my, rodičia. Od nás sa deti učia ako v tomto svete plávať, ako si stanovovať hranice, ako vnímať seba samého v celom tomto technologickom stroji. Buďme preto bdelí a hlavne odvážni, aby mohli byť také aj naše deti.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!