Zamysleli ste sa niekedy nad touto otázkou? Je písanie cieľ alebo prostiedok?
Ja mám v tejto otázke jasno.
Písanie je prostriedok.
Je to prostriedok na vyjadrenie mojich myšlienok. Napríklad aj tu, na blogu. Je to ale aj prostriedok pre mňa, ako si častokrát utriediť chaos v hlave, vtedy najradšej píšem do denníka ceruzkou, alebo čiernym perom. Veľakrát je písanie prostriedok ako niekomu niečo oznámiť, napríklad keď som tak veľmi nahnevaná, že si miesto kričania zvolím slová na papieri. Píšem aj vtedy, keď si spisujem nákupný zoznam, či knihy, ktoré by som rada tento rok prečítala, alebo keď balím 6 člennú rodinu na dovolenku. Aby som na nič podstatné nezabudla.
Ak by som raz napísala knihu, aj to by bol nejaký môj odkaz smerom k čitateľom. O tom, aké nitky príbehov sa mi tlačia z hlavy von.
Určite by ste aj vy našli ešte x spôsobov, prečo píšeme.
Píšeme, aby sme niečo odkomunikovali, aby sme poslali do sveta správu, aby sme si uľahčili naše každodenné činnosti.
Nepíšeme preto (primárne), aby sme písali.
Preto je písanie v prvom rade prostriedok sebavyjadrenia a nie cieľ sám o sebe.
Už rozumiete kam tým mierim?
Ak my, dospelí, vnímame písanie ako prostriedok, prečo tento zmysel postrádajú naše deti?
Možno preto, že sú to práve ony, ktoré sú veľmi často tlačené k tomu, aby písali, nie aby sa písmom vyjadrili.
A to je problém.
Deti (nielen tie, ale ostaňme pri nich) potrebujú vidieť v každej činnosti, ktorú vykonávajú, zmysel. Môžeme prváčikom porozprávať o tom, že písanie je super, že ak sa naučia písať, budú môcť písať knihy, listy, správy, odkazy, články do novín. Môžeme ich navnadiť, ukázať im, prečo je písanie dôležité a potom….. Potom niekoľko rokov trénovať písanie, aby bolo krásne, bezchybné, proporčne vyvážené, gramaticky správne a zabudnúť pritom, že toto v detských očiach zmysel nemá.
Deti sa chcú vyjadriť, chcú nám povedať o svojich snoch, o svojich nápadoch, hlavy majú plné príbehov. Aké by to bolo krásne, keby ich dali na papier hneď a bez strachu, či to bude napísané krasopisne, v správnom sklone a gramaticky správne.
Namiesto toho, aby sme podporovali deti v sebavyjadrení, kreativite a tvorivosti a nechali ich písať, dáme im najavo, že píšu zle a formu povýšime nad obsah.
Zahltíme ich náročným procesom osvojovania si nových zložitých písmen, dbáme na úhľadnosť, výšku, sklon, nezriedka červeným perom škrtáme, čo sa nám nepáči. A popri tom, postupne, ako sa učia písať, zabúdajú tvoriť písmom.
Nepíšu svoje sny, nepíšu svoje predstavy, nepíšu o svojich záľubách, nepíšu o svojich zvieratkách, nepíšu príbehy.
Píšu izolované písmenká, nezmyselné vety, diktáty bez napojenia na ich životy, odpisy cudzích básni, aj keď by mohli tvoriť básne svoje.
Ako chceme u detí vybudovať lásku k písaniu, keď im už v 6. rokoch vezmeme jeho zmysel?
Postupne zabíjame detskú kreativitu a tvorivosť a v čase, kedy ich písmo je už naozaj krásne, úhľadné s tým správnym sklonom, deti dávno stratili chuť nám niečo napísať.
Pritom na to ideme od konca.
Verím tomu, a potvrdzuje sa mi to aj u sebariadených detí, že ak do popredia dávame tvorivosť aj v písaní, deti sa rozpíšu. S chybami, so zlým sklonom, kostrbato, neproporčne. Píšu pre radosť svoju aj pre druhých. Ruka pracuje, hlavička pracuje, v deťoch sa hromadí radosť a hrdosť na seba, že to dokážu.
Potvrdilo sa mi aj to, že príde obdobie, kedy samým deťom začne prekážať, že píšu “kone”, prípadne, že píšu pomaly a začnú si viac svoje písmo uvedomovať a vedome zlepšovať. Hoc aj prepismi nudných viet. Pretože vtedy to pre nich už má zmysel.
Dokonca príde aj obdobie, kedy si deti uvedomia, že neovládajú dokonale gramatiku a aj tá začne byť pre ne dôležitá. Začnú si na ňu dávať väčší pozor a dopytovať sa veci, ktoré dovtedy nepokladali za podstatné. (Ak im ju samozrejme nezhnusíme už niekedy v prvej triede.)
Vtedy deti píšu tvorivo, pekne a dokonca aj gramaticky správne.
Problém je aj v tom, že toto všetko sa neudeje v akom časovom horizonte, ako by sme si želali my, dospelí. Niekedy to naozaj trvá, kým deti objavia aj krásu (a hlavne užitočnosť) gramatiky. Tento proces hoci je dlhší, je však trvácnejší a čo je najpodstatnejšie, neoberá deti o radosť z písania.
No práve toto by mala byť pointa, prečo deti učíme písať. Ak nemá pre deti niečo zmysel, je veľmi ťažké, priam nemožné, ich k tomu priviesť. Donútiť áno, ale bez radosti z danej činnosti.
Čo teda navrhujem?
- V prvom rade oddeľte v myšlienkach tvorivé písanie od gramatiky. Krásu formy od krásy obsahu. Deti zatiaľ nevedia robiť všetky veci naraz.
- Všetko, čo budete okolo písania robiť by malo mať zmysel pre dané dieťa. Nájdite ho spoločne.
- Nechajte deti písať tak ako vedia. Nechajte ich písať čokoľvek. Príbehy, básničky, sny, recepty, nákupné zoznamy, postup práce, keď niečo vyrábajú, tajné odkazy, reklamy. Čokoľvek a akokoľvek.
- Buďte na blízku, ak si nebudú vedieť s niečím rady. Buďte tam, ak sa budú pýtať, či im niečo v slovách nechýba. Buďte tam, ak budú písať ťažké a dlhé slová a povzbudzujte ich. Neočakávajte, že budú písať bez chýb.
- Neopravujte ich chyby, ak vás o to samé nepožiadajú. Ukážte im, že je fajn si po sebe prečítať to čo napísali, aby sami zistili, či to dokáže prečítať aj niekto iný. Takto veľakrát samé zistia, že majú niekde chybičku a opravia si ju. Ich pozornosť na chyby a citlivosť na správne písanie sa vycibrí vekom. Dôverujte procesu.
- Veľa sa s deťmi rozprávajte a veľa s nimi čítajte, rozvíja to slovnú zásobu, ktorá je pri písaní veľmi potrebná.
- Preberajte témy, ktoré sú pre ne zaujímavé. Nemusíte byť expert na nejakú tému, v dnešnej dobe je priam žiadúce ukázať, že niečo neviem, ale viem, kde to mám hľadať.
- Píšte aj vy. Píšte pred nimi, píšte spolu. Ukážete tak, prečo je pre vás písanie dôležité a aký zmysel dáva vám.
- Rozprávajte sa o rôznych typoch písma. Ak je naozaj nutné, aby vaše dieťa ovládalo nejaký predpísaný typ, ukážte mu Comenia script ale aj spojité písané písmo. Nech si vyberie, ktoré ho zaujíma.
Popri tom, rozvíjajte jemnú motoriku a grafomotoriku inými spôsobmi ako písaním.
Plastelína, zažehľovacie korálky, hra s pieskom, hra s blatom, trhanie papiera, listov, kvietkov, strihanie rôznych tvarov, maľovanie, kreslenie rôznymi farbičkami, fixami, farbami, tušom, skladanie lega, malého veľkého, skladanie mozaiky, šitie, vyšívanie, pletenie na rukách, hry s drobnými predmetmi ako sú fazule, guličky, gombičky, navliekanie korálok, miešanie a miesenie cesta, práca s pipetkami,…atď. atď. atď..
Toto všetko posilní svaly ruky, aby sa toto nestalo prekážkou detskému písaniu.
Stále pamätajte, že vaším cieľom nie je, aby dieťa vedelo písať, ale aby písať chcelo.
Ak nežijete v jaskyni, písať sa raz naučí určite, no či bude chcieť písať aj tvorivo a či si túto činnosť obľúbi, to záleží aj na tom, ako veľmi bude jeho tvorivosť podporovaná, či brzdená.
Je fajn si uvedomiť aj to, že tak ako veľmi sa tlačí na krasopis v prvých ročníkoch ZŠ, neskôr už málokoho zaujíma akým spôsobom deti píšu. Hlavne, že píšu čitateľne (gramaticky správne je až na poslednom mieste). Čo takto si to uvedomovať hneď, ako kričíme na deti za to, že ich písané A nemá ideálny sklon?
Ani pri písaní nejde o krásu vonkajšiu, ale o tú vnútornú. 🙂
Spätné odkazy a spätné upozornenia
[…] dňa prišla za mnou s tým, že sa jej nepáči ako píše. Vraj píše ako malé decko (má 10) a chce to zlepšiť. Problém však bol, že sama sa nevedela […]
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!