predvianočné tradície

Počas týchto dní sa s Teri zaoberáme našou slovanskou históriou. Samozrejme, že sme sa pri rozhovoroch dostali aj k veciam náboženským, respektíve pohanským. Vtedy som si spomenula na predvianočné tradície, ktoré poznám z rozprávania mojej mamy a babky.

Tieto tradície vznikli práve zo starých pohanských zvykov a udržali sa u nás aj potom, keď už naši predkovia prijali kresťanskú vieru.  Rozdiel bol neskôr v tom, že už sa týmto zvykom nepripisovala magická moc, ale plnili akúsi spoločenskú funkciu. Vďaka nim sa mladí ľudia mohli stretnúť a zabaviť sa aj počas tmavých zimných večerov.

Svätý Ondrej

Predvianočné tradície sa začali vykonávať už tesne pred adventom, na svätého Ondreja, patróna neviest. V tento večer, po zotmení, chodili dievčatá k plotu, ktorým mali triasť so slovami:

Plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa,

daj mi tejto noci znať, s kým ja budem pred oltárom stáť.

Potom sa museli dievčatá v tichosti rozísť a až do rána nesmeli preriecť ani slovko. Kto sa im v noci prisnil, ten sa mal stať ich manželom.

Plotom sme tento rok nestihli triasť, ale vraj o rok to mám dievčatám pripomenúť.

Barborky

Ďalší zvyk, ktorý je pomerne známy súvisí so svätou Barborou. Na svätú Barboru sa majú odtrhnúť vetvičky z čerešne, dať doma do vázy s vodou a do Vianoc by mali vykvitnúť. Majiteľ prvej vykvitnutej vetvičky sa vraj dožije najvyššieho veku.

Samozrejme, že máme aj my doma “barborky”. Označili sme ich páskami. Každý inou a uvidíme, či sa prejavia.

Tradície na Luciu

Asi najviac tradícií sa spája so svätou Luciou.

Doma som ako puberťáčka pravidelne dodržiavala tradíciu, že som si na 12 lístočkov napísala 12 chlapčenským mien (samozrejme tých najkrajších a najlepších chlapcov z okolia). Tie som potom postupne vyhadzovala. Každý deň jeden zložený papierik (nemohla som sa pozrieť koho vyhadzujem) putoval do koša. Na Štedrý deň ostal jeden, posledný. Vraj ten, za ktorého som sa mala vydať.

Čo myslíte, čo majú moje dve staršie baby v týchto nádobkách? Strašnú srandu z toho mali.

Poznáte liatie olova? Táto tradícia má vraj svoje korene ešte u starých Keltov. Niekde sa spája so svätou Luciou, inde s Ondrejom, v Čechách lejú olovo presne na Štedrý deň.

O tejto tradícii mi rozprávala babka, ale nikdy som nemala príležitosť to vyskúšať.  No pred pár týždňami som na internete objavila sadu na Vianočné liatie olova. Hneď som to kúpila a včera, presne na svätú Luciu, sme to s babami vyskúšali.

Tu musím podotknúť, že olovo je ťažký kov a zvlášť pre malé deti môže byť nebezpečný. Preto sme ho liali len s dvoma staršími a celá procedúra nám trvala len pár minút. V sade ktorú som kúpila je malá naberačka s dosť dlhou rúčkou, takže sme boli dosť ďaleko od topiaceho sa olova a jeho prípadných výparov.

predvianočné tradície

No a ako sa to robí?

Kúsok olova sa roztaví v naberačke nad ohňom (my sme ho tavili nad najmenšou platničkou na sporáku, na najmenšom plameni) a potom sa vleje do misky so studenou vodou. V momente ako sa roztavené olovo dotkne studenej vody stuhne a podľa toho ako sa leje, tak sa vytvoria rôzne tvary.

Z nich sa potom “veští” budúcnosť. Olovo treba liať z malej výšky aby neprskalo a veštiaceho nepopálilo. Naše olová nám prezradili rôzne veci. Terezke vyšiel voľajaký motorkár, Julinke nejaké dve postavy a ja som v mojom videla psa. Zaujímavé.

Predvianočných tradícií je oveľa, oveľa viac. Naše tradície sú veľmi bohaté a líšia sa snáď od okresu k okresu. Bolo by škoda na ne zabudnúť, preto som rada, že o nich viem a mohla som o nich porozprávať mojim dievčatám. A možno k nim o rok, pridáme nejaké iné.

jesseho strom

Kade-tade na internete už vykukajú rôzne inšpirácie na adventné kalendáre, tak som si povedala, že sa pridám a ukážem vám náš tohtoročný. Po minuloročnom úspechu biblického adventného kalendára, som sa rozhodla, že aj tento rok pôjdeme podobnou cestou a inšpirujeme sa aktivitou, ktorá sa volá Jesseho strom.

Pri tejto aktivite sa tiež počas adventu čítajú verše zo Svätého Písma. Tentokrát nám ale majú pripomenúť celý Ježišov rodokmeň, nielen príbeh jeho narodenia. A prečo Jesseho strom? Jesse bol Dávidov otec a ako vieme, Ježiš sa narodil z Dávidovho rodu.

Príslušné verše sú rozdelené na 25 dní (ja som dva posledné dni zlúčila do jedného). Každý verš je zameraný na nejakú osobu z Biblie, alebo na nejakú konkrétnu udalosť a ku každému existuje nejaký symbol. Po prečítaní verša sa daný symbol umiestni na stromček. Symbol môžu deti nakresliť samé, alebo vymaľovať už predkreslený, alebo šikovníci ho môžu ušiť alebo z niečoho vyrobiť.

jesseho strom

Stromčeky som už tiež videla kadejaké. Papierové na stene, ihličnaté vetvičky vo váze, či konáriky ozdobené umelým snehom položené niekde na krbe. Viac o Jesseho strome si môžte prečítať napríklad tu (tiež si tam môžte stiahnuť súradnice veršov a symboly).

Náš stromček bude jednoduchý, papierový, prilepený na dverách. Symboly bude pravdepodobne vymaľovávať Maruška alebo Hanka, ale vôbec nebudem mať nič proti tomu, ak sa staršie baby rozhodnú nakresliť svoje vlastné. Proste bude náš papierový stromček viac ozdobený.

Verše, ktoré budeme každý deň čítať, som tentokrát nepísala na papier, ale na drievka. Kúpite ich buď v lekárni (tie sú väčšie) alebo v kreatívnych obchodoch, tam sa dajú kúpiť aj obyčajné drevené alebo farebné.

Jednoducho som na každú paličku napísala súradnice, kde sa daný verš v Biblii nachádza, konce paličky som obtočila washi páskou a dopísala som čísla dňa. Spolu so strihaním symbolov mi celá príprava trvala pol hodinu.

Teším sa na tieto naše spoločné  hlbšie zamyslenia nad skutočným zmyslom Vianoc.

jesseho strom

Tu by pravdepodobne mal končiť môj článok o adventnom kalendári. Lenže….

Moje najstaršie dieťa sa rozhodlo, že mladším sestrám dopraje aj trošku svetskejšej zábavy, ako je rodokmeň Ježiša. Rozhodla sa, že im pripraví hľadací adventný kalendár. Veľký výkres rozdelila na 24 častí, rozstrihala ich a každú časť očíslovala.

Na druhú stranu nakreslila mini mapy. Na každej mape je iné miesto z nášho domu. Tam na to miesto, vždy večer uloží pre dievčatá prekvapenie a ony na druhý deň ráno budú hľadať.

Keďže naša Juli miluje hádanky a vtipy, budú prekvapením práve tie. Pre Marušku, ktorá miluje kreslenie tam budú ukryté maľovanky a vraj sem-tam tam skryje aj zopár orieškov, či chrumky, aby sa potešila aj Hanka, keďže ona sladkosti nemôže.

Mne sa tento jednoduchý nápad veľmi páči, som zvedavá ako to celé vypáli, ale myslím, že dievčatá budu nadšené. Vyzerá to na celkom zaujímavý čas čakania.

živé knihy

Poznáte pojem živé knihy? Ja som sa s nim prvýkrát stretla približne pred 2 rokmi, keď sme začínali s domácou školou. Zaviedla ho Charlotte Mason, ktorá žila na prelome 19.-20.storočia. Táto žena vypracovala celú metodiku, podľa ktorej fungujú mnohé domoškolácke rodiny po celom svete. Mňa z nej najviac zaujala práve teória živých kníh.

Živé knihy sú knihy, ktoré napísal niekto zanietený, niekto koho téma zaujala a kto do nej vložil srdce.  Tým, že sa krútia viac okolo jednej témy, vtiahnu vás viac do hĺbky a vy ani nezistíte, že sa učíte. Práve preto sú ideálne pre zvedavé deti, ktorým často nestačí tých pár riadkov v učebnici.

živé knihy

U nás doma sa živé knihy stali základom nášho učenia. Viac-menej sme nimi nahradili nezáživné učebnice, ktoré ponúkajú skratkovité informácie, často vytrhnuté z kontextu. Ich čítanie si užívame spoločne a podľa momentálneho záujmu, si každá z nás vezme z konkrétnej knihy vždy to čo práve potrebuje, čo ju najviac zaujme.

Tak, ktoré to sú konkrétne?

V podstate všetky, ktoré rozprávajú zmysluplný príbeh, v ktorom je viac, či menej nenápadne vpletená myšlienka, na ktorú chcete deti nasmerovať.

Poznáte veľrybu Grétu? Krásny príbeh, ktorý ale deti prinúti zamyslieť sa nad znečisťovaním našej planéty. A možno si pamätáte naše pokusy súvisiace s vtákmi. Čítali sme vtedy Utečenec na vtáčom strome. Pre nás to bola živá kniha ako vyšitá. Len vďaka tejto knihe moje baby (a ja tiež) vedia o operencoch tak veľa.

No a nesmiem zabudnúť na knihu Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska na bicykli. Prečítajte si ju s mapou Slovenska po ruke a nemusíte deťom kupovať učebnicu vlastivedy.

Ako vidíte, môžu to byť teda knihy z rôznych oblastí. Asi najviac ich je z tématikou prírody, zvierat, alebo tie geografické, či biografické. Slovenský trh sa začína hýbať aj čo sa týka histórie. Z toho sa ja veľmi teším, lebo z tejto oblasti mi zúfalo chýbajú nejaké beletrizované udalosti našich dejín. Snáď sa dočkám.

Živé knihy doma čítame, lebo:

  • sú skvelé,pretože nie sú nudné. Neobsahujú len holé fakty, ale aj príbeh, ktorý vie pobaviť.
  • idú viac do hĺbky ako encyklopédie a určite viac ako učebnice.
  • ponúkajú množstvo podnetov na premýšľanie a rozvíjanie kritického myslenia. Častokrát na otázky, ktoré nastoľujú neexistuje len jedna správna odpoveď (čo sa väčšinou nedá povedať o učebniciach, či pracovných zošitoch).
  • nenápadne ponúkajú nápady na rôzne mimočitateľské aktivity súvisiace s témou.
  • informácie v nich nie sú vytrhnuté z kontextu.
  • prepájajú viacero oblastí. Aj keď sa niektoré knihy javia len ako knihy o prírode, určite sa v nich nájdu aj iné témy na spracovanie.  Deti tak nevnímajú nejaký problém izolovane, ale celkovo v jeho kontexte a vidia ako veci navzájom súvisia.
  • tým, že vás vtiahnu do deja, a vyvolajú nejakú emóciu, viac si o danej problematike zapamätáte.

Nečakajte však od nich, že ponúknu deťom encyklopedické vedomosti. Po ich čítaní pravdepodobne deti nebudú vedieť vysypať kopu historických faktov a nebudú k nim z fleku priraďovať roky. Nečakajte od nich žiadne poučky, ani latinské názvy zvierat, či kostí človeka. Myslím si, ale že dajú deťom oveľa viac. Vďaka nim budú poznať vzájomné vzťahy a súvislosti rôznych udalostí, pochopia príčiny a dôsledky, pôjdu hlbšie a navyše z učenia budú mať väčšiu zábavu.

Často sa potom stane, že práve živé knihy ich navedú na ďalšie študovanie encyklopédií a dôležitých faktov až do takej miery, že sa stanú expertmi. A to je asi to čo od nich chceme. Aby rozvíjali to, čo ich baví, v čom sú dobré a čo ich napĺňa.

Klop-klop, klopem na drevo, lebo sa zdá, že čítacia kríza u našej Juli odchádza. A zrejme za to môžu čitateľské vrecúška.

Prvýkrát som sa o nich dozvedela z blogu montessorikids.sk a povedala som si, že táto pomôcka nám môže byť veľmi nápomocná.

Totiž, už nejaký ten čas sa doma boríme s čitateľskou krízou. Začali sa u nás doma odmietať knihy akéhokoľvek druhu, aj tie, ktoré si dotyčná slečna sama vybrala. Nie som toho názoru, že to treba nechať plávať, ale tiež nechcem na deti tlačiť. To môže byť kontraproduktívne. Je mi jasné, že nie každý človek je (bude) taký fanúšik čítania ako som ja. Ale nechať 8 ročné dieťa nech nečíta a dúfať, že sa raz ku knihám vráti, mi prišlo tiež trúfalé.

Preto som hľadala rôzne spôsoby ako jej čítanie spríjemniť. Aby aspoň trošku prečítala každý deň, ale zároveň, aby čítanie nebrala ako povinnosť, ale radosť a v konečnom dôsledku aj ako veľmi dôležitý nástroj vzdelávania.

A naozaj sa zdá, že čitateľské vrecúška pomohli.

čitateľské vrecúška

Čo sú to vlastne zač, tieto čitateľské vrecúška?

Sú to tri plátené vrecúška, ktoré obsahujú drevené doštičky s rôznymi otázkami. Každé vrecúško je kódované inou farbou, takže ak by sa vám aj doštičky poplietli ľahko ich vrátite naspäť, kam patria.

Prvé vrecúško obsahuje 14 otázok, na ktoré  treba odpovedať ešte pred čítaním. Doštičky v tomto vrecku sú označené zelenou farbou. Druhé vrecko,s 26 doštičkami je označené žltou farbou. Na otázky z neho odpovedá dieťa počas čítania vybratého textu. Posledné vrecúško, s červeným kódovaním, obsahuje otázky, na ktoré čitateľ odpovedá po čítaní. Týchto červených je až 38. Uznáte, že je to dosť materiálu na bližšie spoznávanie čítaných kníh.

čiateľské vrecúška

Otázky vo vrecúškach sú naozaj rôznorodé. Od tých jednoduchších, ktoré sa pýtajú na autora, ilustrátora alebo hlavné postavy, po tie zložitejšie, kde musí čitateľ vyjadriť myšlienku prečítaného úryvku, alebo niečo opísať.

Veľmi ma teší, že v nich nechýbajú otázky, na ktoré neexistuje len jedna správna odpoveď, ale čitateľ je “prinútený” vyjadriť svoj vlastný názor. Na toto sa často pri čítaní kníh zabúda. Väčšinou sa sústreďujeme na rekapituláciu textu alebo charakteristiku postáv a zabúdame na pocity, ktoré v nás knihy môžu vyvolať. Zabúdame, že deti majú úžasnú predstavivosť a práve tieto otázky im pomôžu vyburcovať fantáziu.

Odkedy doma čítame s čitateľskými vrecúškami, je to väčšia zábava.  Kým sme čítali bez vrecúšok, vždy sme sa o tom, čo čítame bavili až po čítaní. Väčšinou sa naše rozhovory točili okolo deja, prípadne okolo konania postáv. Teraz si Juli  v každej fáze vylosuje 2-3 otázky a odpovedá na ne. Otázok je naozaj dosť a ich rôznorodosť nám pomáha pozrieť sa na čítané príbehy z rôznych uhlov a perspektív.

Navyše, keď si vyberá otázky z druhého vrecúška, dáva jej to možnosť na chvíľu si od čítania textu oddýchnuť, ale nie je to oddych pasívny. Aj keď práve nečíta, stále v príbehu ostáva a premýšľa nad ním.

Ešte jedno veľké plus majú čitateľské vrecúška.

Poznáte deti, ktoré nemajú rady prekvapenia? Ja nie. A vyberanie otázok z vrecúšok je ako losovanie tajnej lotérie. Ani Juli nie je iná. Ten moment prekvapenia a očakávania akú otázku si vyberie je pre ňu silnou motiváciou.

Tak vám teda, čitateľské vrecúška, ďakujeme, že nám takto pomáhate.

Po našej trojtýždňovej dovolenke počas školského roka som dostala otázku, či sa naše deti počas nej niečo učili.

Áno, učili sa. Myslím, že sa  dokonca učili viac ako keď sedíme doma, ale nebol to ten typ učenia, ktoré mal dotyčný na mysli. Totiž niektorým ľuďom prišlo zvláštne, že sme na tri týždne zbalili kufre, nechali doma učebnice, zošity a iné dôležité veci a odišli sme tesne pred koncom školského roka, keď (vraj) treba najviac doma opakovať a nasávať vedomosti.

ako sa deti učia

Priznávam, v našom karavane boli 4 pracovné zošity. Čosi ma tak tesne pred odchodom pochytilo, čo ak bude strašná nuda, čo ak bude liať celý deň, možno si nájdeme polhodinku denne otvoriť ich. Aby baby náhodou nevypadli z cviku.

To boli myšlienky, ktoré plynuli z mierneho stresu, keďže skúšky sme mali naplánované len pár dní po návrate.  Teraz viem, že to boli smiešne myšlienky, a že som tie pracáky balila úplne zbytočne. A že baby absolútne z cviku nevypadli. Aj keby chceli, nedalo by sa to, pretože aj keď sme sa neučili z učebníc či pracovných zošitov, proces učenia prebiehal neustále.

Nejdem písať o tom, že dievčatá spoznali nové miesta, alebo nejaké veci z histórie, to je to očividné, čo sa na našom výlete dialo. Ale dialo sa aj veľa nenápadných vecí, pri ktorých sa deti učia a my si to ani neuvedomujeme. Vlastne ani ony samé si to neuvedomujú. A to je potom také bezbolestné učenie.

Matematika

Predstavte si, že denne sedíte v aute viac ako 4 hodiny. Takmer každú polhodinu padne niektorá z otázok typu: Kedy tam už budeme? O koľko minút tam už budeme? Koľko je hodín? Je to na nervy. Ale ten kto pozná hodiny sa už nepýta. A kto ich ešte nepozná, na takýchto dlhých trasách ich konečne pochopí.

Tak to bolo u nás. Po istom čase si už baby samé vedeli vypočítať dĺžku výletu či predpokladaný čas príjazdu do cieľa. Takže to máme sčítanie a odčítanie ako vyšité, plus prevod z desiatkovej sústavy do šesťdesiatkovej. Sem tam sa to riešilo aj násobením. Bez nátlaku a bez sĺz, že ten príklad sa nedá vypočítať.

Ďalšie matematické hodiny sme mali vždy pri príjazde do kempu. Koľko nás vyjde ubytovanie na jednu noc? V našom aute občas nenájdete ani jedno pero, mobil s kalkulačkou sa stratí v útrobách ženskej kabelky a sčítať toľko položiek spamäti, keď v aute debatujú 4 deti je niekedy ťažké. Tak baby pomáhali.

V bazénoch sme napríklad riešili aká je to vlastne hĺbka 0,60 m a či v takejto hĺbke bude vedieť Hanka stáť. Či sa 1,5m nafukovačka zmestí do bazénu doma, alebo radšej kúpime menšiu a aká dlhá vlastne tá menšia musí byť.

Skúsili ste už dať niekedy deťom na výletoch vreckové? My to od istého času robíme stále. Na deň dostávajú určitú čiastku, s ktorou si hospodária. Môžu si ju minúť na čokoľvek čo chcú. Tak baby musia rozmýšľať či si svoju dennú dávku minú každý deň, alebo si pošetria a kúpia si niečo väčšie. Občas pri nákupoch si svoje peniaze zabudli vziať, tak si požičiavali od nás. Potom sme sa večer vyrovnávali a to by ste neverili ako vedia zrazu také deti počítať.

Prírodoveda

V Slovinsku nás prekvapil večerný koncert žiab. V živote som nepočula tak hlasno kŕkať žaby. A keď dievčatá v jazierku objavili množstvo žubrienok, téma večera bola jasná. Šli sme hľadať žaby okolo jazierka a popritom sme sa rozprávali napríklad o tom, čo to znamená, že žaba je obojživelník a ako sa vlastne premení žubrienka na žabu.

V Taliansku sme napríklad na pláži objavili obrovskú medúzu, ktorej sme sa síce báli dotknúť, ale aspoň sme si ju poriadne prezreli. Debatovali sme o vyplavených riasach, až sa debata zvrtla na doby dávno minulé, keď boli  riasy jednými z prvých rastlín na Zemi.

Keď mi v Benátkach skoro na hlave pristála čajka a v kempe blízko nás hniezdili sojky, baby si pospomínali na naše pokusy a aktivity, ktoré sme doma robili, keď sme sa učili o vtákoch.  Kačky na Bledskom jazere boli zvyknuté na turistov, ktorí ich kŕmili, takže prišli dostatočne blízko, aby sme si mohli poriadne poprezerať ich zobáky a malé zúbky na ich okrajoch.

ako sa deti učia

Cudzí jazyk

V zahraníčí  sa bez cudzieho jazyka nepohnete. To je jasné každému a angličtina je už takmer nutnosťou.

Ale nie je na škodu, naučiť sa pár základných fráz aj v jazyku krajiny, ktorou prechádzate. My sme sa tak naučili ďakovať a zdraviť po nemecky, francúzsky, taliansky a slovinsky a snažili sme sa tieto nové slová aj aktívne používať. Navyše v Slovinsku sme si s veľmi milým čašníkom podebatovali aj o rozdielnostiach medzi našimi jazykmi.

Terezka si precvičila aj svoju angličtinu, napríklad, keď ju jedna pani na detskom ihrisku poprosila či by jej nepostrážila dcérku. Ona šla medzitým úspávať svoje mladšie dieťatko. Pani bola Nemka a s Teri debatovala po anglicky (plus ruky-nohy).  Ale aj v obchodoch sa naše e deti vedeli vynájsť. Fráza How much is it? a základná znalosť čísloviek to istila.

O tom, aké zručnosti pre život na tejto ceste získali sa netreba veľa rozpisovať. O čistotu obytného prívesu sa starali takmer výlučne ony, umývať riady bez umývačky minimálne 3x denne bola tiež len ich práca. No a do pomoci s varením sa hrnuli všetky tri s radosťou.

Podobných situácií bolo denne niekoľko a to všetko prinieslo dievčatám niečo nové.

ako sa deti učia

Takéto učenie som teda mala na mysli. Bez učebníc, bez tabletov a rôznych online aplikácií. Dievčatá nerobili žiadne projekty, nepísali žiadne cvičenia, no aj napriek tomu viem, že sa naučili veľa nových vecí a staré vedomosti si upevnili.

Vlastne sa mi potvrdilo, že ak sa deti nachádzajú v podnetnom prostredí a dospelí sú pripravení, byť ich sprievodcami, že učenie prebieha samo. Pretože deti sa chcú učiť, ak na to majú vhodné podmienky, ak sa ich daná téma dotýka. Ich zvedavosť v takýchto prípadoch je väčšia ako lenivosť či pohodlnosť. A to vôbec nemusíte ísť za hranice Slovenska. Zvedavé deti sa učia stále, lebo majú otvorené oči a kladú veľa otázok. Potom už len stačí, aby mali pri sebe niekoho ochotného im odpovedať, alebo s nimi odpovede hľadať.

Dovolím si na dnes jednu úvahu. Často sa ma ľudia pýtajú aké to je učiť vlastné deti doma. A ja väčšinou po pravde odpovedám, že je to veľmi zaujímavé, ale občas veľmi náročné. Predpokladám, že pre dotyčných takáto odpoveď nemusí byť dostačujúca, tak som sa dnes rozhodla o tom napísať viac. Tu sú výhody a nevýhody domáceho vzdelávania z môjho pohľadu.

Výhody

1. Ranné vstávanie

Toto je naozaj no.1 výhoda v našej domácnosti. Bez srandy. Obe školáčky sú spachtošky. Kým chodili do školy a škôlky bolo ranné vstávanie hororom. Nielen vyhnať ich ráno z postele, ale vybrať sa z domu vyžadovalo niekedy nadľudské úsilie. Ranný chaos, ktorý u nás bol nezažívame už druhý rok.

2. Čas trávený pri učení

Tým, že sme doma, samé si určujeme kedy sa budeme učiť a ako dlho. My sa doma učíme doobeda, poobedia patria krúžkom a kamarátom. Učivo, ktoré dievčatá musia zvládnuť (keďže aj my sme viazané Štátnym vzdelávacím programom) majú hotové približne za hodinku. Mám teraz na mysli učenie ako ho vidí väčšina ľudí. Učebnice, pracovné listy, nejaké cvičenia a podobne.

3. Sledovanie záujmov detí

Táto výhoda úzko súvisí s predchádzajúcou. Za učenie nepovažujem len pozeranie do učebníc, či pracovných zošitov (popravde, učebnice sú u nás doma využívané minimálne). Učenie je všetko čo obohacuje deti, čo ich posúva ďalej, čo v nich zanecháva stopu. Sú to všetky tie ich aktivity, na ktoré majú teraz viac času, pretože povinné učivo je spravené raz-dva.  Preto stíhame napríklad Leonarda da Vinci, či kadejaké pokusy a tvorivé aktivity. Alebo behať len tak po vonku a zbierať a študovať dážďovky či žaby, spolu variť, šiť, či vyšívať a hrať kopu spoločenských hier. Proste všetko čím aktuálne žijú, čo ich práve v tomto momente najviac baví.

výhody a nevýhody domáceho vzdelávania

4. Výber učebného štýlu

Toto je jedna velikánska výhoda, ktorú doma máme. Pretože aj keď ja učím len 2 deti, ony sa neučia rovnako. Niekedy mám pocit, že rozdielnejšie by už ani nemohli byť. Jedna je silný vizuálny typ, učí sa najmä čítaním, či písaním.  Druhá je čistý kinestetický typ. Všetko si musí ohmatať, učí sa pohybom.

Samozrejme to neznamená, že ak má niekto dominantný jeden učebný štýl, že ostatné treba vynechať. Doma sa preto snažíme na každú preberanú tému pozrieť z rôznych uhlov. Čítame si o nej, ak máme tú možnosť pozrieme si nejaké video, vždy zapojíme aj naše ruky, keď niečo vyrábame, prípadne ideme von, do prírody, či galérie, alebo na výlet. Takto si každá z mojich dievčat môže vziať to, čo práve potrebuje presne tým spôsobom, ktorý je jej najbližší.

5. Emocionálna stabilita pre deti

Uff, to je názov. Kto má doma čo len jedno dieťa, ktoré sa len minimálne líši od ostatných svojím prežívaním, bude určite vedieť o čom píšem. Sú deti silné, ktoré zvládnu hocijakú zlú situáciu, otrepú sa a idú ďalej. Mám také jedno doma.

A potom sú deti také, ktorých prežívanie emócií sa značne líši od priemeru. Také, ktoré potrebujú pri sebe niekoho, kto im pomôže prejsť cez búrku pocitov bez posudzovania, odsudzovania, či nebodaj trestov, za “nevhodné” správanie. Aj také mám doma. Niekedy je to neskutočné ťažké, zvládnuť takéto situácie. Práve vtedy, keď to mám ja ako mama doma najťažšie, si uvedomujem, aké by to ona mala ťažké v škole, kde by sa s tým musela vyrovnávať sama.

6. Vzory

Každý rodič vie, aké je ťažké nepodľahnúť tlaku okolia. Keď všetci v škole majú mobil, len ja nie. Keď už tretiaci majú svoj facebookovský profil, len ja nie. Keď všetci v triede pozerajú Hornú-Dolnú, len ja nie. Aj ja som si tým prešla, ale moji rodičia boli zásadoví. Aj ja som.

A mám to ľahšie ako oni, práve preto, že moje deti nechodia do školy. Sú oslobodené od tlaku spolužiakov, ako by mali vyzerať, čo by mali vlastniť, ako by mali rozprávať. Nemusia sa s nikým porovnávať, nemusia nikomu nič dokazovať, nemusia s nikým súťažiť o priazeň.

Viem, že raz keď nastúpia do školy, ich toto všetko neminie. Ale verím, že vďaka tým morálnym hodnotám, ktoré im doma vštepujeme a vďaka tomu, že sme s nimi väčšinu času, budú na takéto situácie silnejšie a zrelšie, ako by boli teraz.

Nevýhody

1. Ponorková choroba

No veru. Toto je asi najťažšie na domácom vzdelávaní. Byť s deťmi 24/7. Pretože, buďme k sebe úprimní, aj keď svoje deti milujeme, občas od nich potrebujeme oddych. A aj ony od nás.  Niekedy stačí hodinka, keď sa zavriem do spálne a čítam knihu, niekedy ich všetkých (aj s ockom) vyženiem z domu, alebo sa z domu odpracem ja.

2. Pochybnosti

Neviem ako iné mamky, ktoré učia svoje deti doma, ale ja veru o sebe občas pochybujem. Či to všetko robím dobre, či niečo nezanedbám. V domácej škole je nutnosť dať deťom väčšiu mieru slobody ako je to v škole, lebo bez tej slobody, to bude len škola doma. A to veľmi rýchlo omrzí obe zúčastnené strany.

Lenže sloboda v rukách detí, môže byť veľmi stresujúci faktor. Čo keď kvôli kresleniu nestihneme matematiku? Čo ak nepreberieme tento polrok všetky slovné druhy, lebo momentálne chcú dievčatá viac čítať? Vôbec ich nebaví vlastiveda, čo s tým? Moja dcéra ešte nečíta plynule, nesčítava cez desiatky, nenásobí ešte z hlavy, robí jej problém delenie, nevie vymenovať znelé a neznelé spoluhlásky zaradom. Je to v poriadku?

Takýchto otázok sa v hlave rojí denne milión.  Hlavne na začiatku domáceho vzdelávania môžu byť pochybnosti veľmi silné. Je to dosť obmedzujúce a človeka to môže paralyzovať. Mne vtedy pomáha spomenúť si na naše dôvody, prečo sme s domácou školou začali. Alebo stačí tá chvíľa, keď za mnou baby nadšené prídu s niečim novým, čo by chceli preskúmať.

3. Neporiadok v dome

Och, áno. Pre milovníka poriadku je toto veľmi, veľmi ťažkéééé. Všade sú papiere, fixy, lepidlá, bavlnky, kúsky látok, kocky, puzzle, hracie kocky a panáčiky z nejakej spoločenskej hry, knihy, deky a vankúše, ktoré ostali po stavbe bunkra. Tým, že sú deti stále doma, je takmer nemožné udržať dom v poriadku. Je to ako vraví tá známa anekdota:

Toto sú teda výhody a nevýhody domáceho vzdelávania, ktoré sa našej rodiny najviac dotýkajú počas týchto dvoch rokov. Predpokladám, že v inej domoškoláckej rodine by tento zoznam vyzeral inak. Ale to je úplne ok, keďže každá rodina je jedinečná. A ktohovie aký bude môj zoznam budúci rok 🙂

čítanie

Dlhšiu dobu som nepísala článok o našom mesačnom čítaní. Zastavila som sa v júni a zobudila som sa tento víkend. V lete som nestíhala sledovať čo kto doma číta, ale bolo toho dosť ( veď sme aj boli súčasťou Prečítaného leta). Len sa to akosi netislo von na papier (teda na monitor). V septembri som riešila, či vôbec je dôležité písať o tom čo kto číta. Veď kníh na dnešnom trhu je habadej, každý si má možnosť vybrať. Fungujú knižnice, kde si fakt za pár drobných môžte požičať akúkoľvek knihu. Nejak som si myslela, že čítanie je vec samozrejmá, že ľudia čítajú a tiež, že čítajú svojím deťom.

čítanie

A potom prišiel jeden víkend a s ním Konferencia pre (ne)obyčajných rodičov, kde odznelo viacero vecí ktoré ma zarazili. Že to s tým čítaním na Slovensku nie je vôbec také ružové, ako som si myslela a že sú rodiny, kde sa doma nečíta vôbec (pre mňa úplné sci-fi).

Viete, že dieťa,  ktoré príde do školy z rodiny, kde sa knihy čítajú môže byť na tom s gramotnosťou 4x lepšie ako také, ktorému nik nečíta? A viete, že škola to nenapraví? Že dokonca sa ten rozdiel môže prehlbovať? Hovorí sa tomu “Matúšov efekt” (podľa výroku sv. Matúša evanjelistu, ktorý povedal: “Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať nadbytok. Kto však nemá, tomu vezmú aj to, čo má.”)

Zaujímavé, že? A tak trochu alarmujúce.

Ale nečítajte deťom len kvôli rozvoju jazyka a gramotnosti. Čítanie nie je len o tom. Ako tiež odznelo na sobotňajšej konferencii “deti potrebujú príbeh, je ako polievka pre ich dušu”.

Ale škola im takúto polievku nenavarí. To je na rodičoch.

Keď čítam mojím babám, nasáčkujeme sa všetky na jeden gauč. Jedna mi sedí na kolenách, že ledva vidím na knihu, dve po boku a chvalabohu za široký chrbát gauča, na ktorom môže sedieť (často z neho visí) aj štvrtá. Tieto chvíle sú vzácne, lebo najmladšie členky nevydržia dlho, ale staršie dve si to už vedia užiť. Aký paradox, že rodičia čítajú viac malým deťom, ktoré vydržia menej a pritom so staršími je to už úplne iný level. Aké perfektné debaty z toho vznikajú, čo všetko tí veľkí dokážu z knihy vstrebať.

Aj u nás sme boli v období, keď sa na staršie čitateľky zabúdalo. Hlavne na Terezku. Ona už je samostatný čitateľ. Myslela som si, paráda, už si bude čítať sama, už ma nepotrebuje, budem viac čítať malým, veď oni ma potrebujú viac. Aká chyba.

čítanie

Práve ona ma potrebuje. Možno sa jej nebude páčiť kniha ktorú vyberiem ja, lebo nie je o “coolovej” speváckej škole, ale viem, že keď ju zavolám pod deku a uvaríme si horúcu čokoládu, ochotne bude počúvať aj môj “divný” výber. A viete čo? Už sa párkrát stalo, že takúto knihu dočítala neskôr sama.

Pri malých deťoch je samozrejmé, že sa pri čítaní s nimi túlime, veď tí drobci to potrebujú.

A veľkáči nie? Každé dieťa potrebuje dotyky a objatia, a pri čítaní  sa to stane len tak, akoby mimochodom. Ale detská nádrž lásky sa napĺňa. Keď si s babami čítam, dávam im signál, že som tu pre nich, že sa ma môžu čokoľvek spýtať, že keď som si našla čas na ich príbehy, nájdem si čas aj na iné veci. O chvíľu príde ten čas, kedy sa väčšina detí identifikuje viac s partiou ako s rodičmi. Ale dajú im rovnako nezrelé deti tie správne odpovede na ich zmätené otázky? A príde dieťa za vami ak nemá v sebe tú istotu, že mama má na mňa čas?

Viete, som presvedčená, že aj to spoločné čítanie túto istotu buduje.

Keď čítame deťom, máme čas sa rozprávať. O nových veciach čo sme sa dozvedeli, o nových slovách, čo ktoré znamená. Často sa v knihách nájdu situácie, ktoré nám pomôžu poriešiť náš problém a to nehovorím o tom, ako nás knihy učia.  Ani si neuvedomujeme aká myšlienka môže naše deti osloviť a ako ich to môže ovplyvniť. A deti sú schopné zájsť naozaj ďaleko (keby som nemala Juli, doteraz neviem, že veľryby v moriach sú potomkovia dinosaurov ktorý sa vrátili späť do vody).

U nás doma je čítanie kľúčové. Nielen kvôli informáciám, ktoré potrebujeme pri učení, ale hlavne, naozaj hlavne kvôli tomu pocitu, ktorý všetky pri spoločnom čítaní zažívame. Niečo veľké totiž budujeme.

Takže som sa rozhodla, že budem ďalej písať naše mesačné sumáre o knihách. Veď naozaj nemôžem vedieť, koho našim výberom kníh inšpirujem. Možno sa niekde ďalší rodičia naštartujú a zrodia sa noví čitatelia.

Rodičia, čítajte svojim deťom.

P.S ak sa chcete dozvedieť viac, nakuknite na jeden super blog www.citajmesispolu.sk, napríklad tu.