Posledný slovný druh, s ktorým sa majú tretiaci podľa osnov zoznámiť, sú slovesá. Na túto lekciu som sa veľmi tešila, bola som si istá, že sa dievčatám zapáči.
Hneď ráno, som ich požiadala, aby si každá doniesla, dve svoje obľúbené hračky. No mohla som trikrát hádať, čo donesú. Keby som sa s niekým stavila, že Juli donesie zvieratká a Teri lego, vyhrala by som. Na stole na nich čakali nastrihané pásiky papiera a pero. S Terezkou sme si na rýchlo zopakovali, čo sú to podstatné a prídavné mená. Aké sú ich symboly a čo znázorňujú (viac o nich píšem tu a tu ). Na pripravené papiere potom mali opísať svoju hračku jedným podstatným a jedným prídavným menom. Podotýkam, že Julinka, prváčka, s nami tieto veci robiť nemusí, ale vždy chce, tak ostáva pri nás a zapája sa. Baby to tak bavilo, že utekali po ďalších panáčikov a na stole sa zjavili aj ďalšie šelmy.
Po písaní sme si potrebovali trošku pretiahnuť kosti. Mala som prichystanú hru. Na kartičkách, tentokrát s červeným označením boli napísané slová SKÁKAŤ, ŽMURKAŤ, SPAŤ a podobne. Dievčatá sa striedali v ukazovaní a hádaní slov. Potom si ony samé vypýtali kartičky a napísali svoje slová, upozornila som ich, že to musia byť len činnosti, niečo čo robíme bežne. Keď už ich hra unavila, vrátili sme sa k stolu.
Vtedy som ich poprosila, nech ukážu prstom na leva a panáčika. Ukázali, veď to je normálka, lev aj panáčik sú predsa na stole. Tak som ich poprosila nech mi ukážu prstom na SKÁKAŤ alebo ŽMURKAŤ. To sa už predsa nedá. To sme robili, to už nerobíme, nie je to tu. V tejto chvíli bliklo Terezke, ahááááá…máme ďalší slovný druh. Niečo čo robíme. To čo robíme sa nedá uchopiť, je to niečo čo je stále v pohybe, na rozdiel od podstatných mien, ktoré sú tu, sú stále, nehýbu sa samé od seba. Tento slovný druh sa volá slovesá a označuje nejakú akciu. Po tomto objave sme sa vrátili k našim papierikom a dopísali na ne vhodné slovesá. Terezka si všimla, že nám tým vlastne vznikla už veta, takže sme museli v prídavných menách poprepisovať začiatočné písmeno na veľké.
Na druhý deň sme pokračovali v spoznávaní slovies. Ukázali sme si ich symbol. Je to veľká červená guľa. Červená farba poukazuje na farbu krvi, ktorá nám neustále pulzuje v našom tele, ale aj na farbu slnka, bez ktorého by nič nežilo, a ktoré nám dáva energiu, tak ako slovesá dodávajú energiu každej vete. Aj samotný tvar symbolu, guľa, je tvar, ktorý je neustále v pohybe. Keď sme sa o ňom rozprávali, stále nám utekala, na rozdiel od čiernej pyramídy, ktorá pevne stála na svojom mieste. S dievčatami sme ju chvíľu pozorovali a hovorili sme čo všetko robí: gúľa sa, valí sa, uteká, padá, brzdí, kotúľa, točí sa, krúti, stojí, beží…
A keďže slovesá označujú nejaké činnosti, nemôžme sa ich predsa stále učiť len pri stole. Poznáte hru Kubo velí? Jeden zo skupiny deti je Kubo a velí ostatným čo majú robiť. Deti musia jeho pokyny vykonávať, ale iba ak jeho príkaz začína vetou Kubo velí. Ak pokyn znie iba Vyskoč!, deti musia ostať bez pohybu, ak pokyn znie Kubo velí, vyskoč!, musia vyskočiť. V pôvodných pravidlách, deti, ktoré sa pomýlia vypadávajú, my sme si to upravili, takže kto sa pomýli spraví 5 drepov. U nás je to obľúbená hra, lebo ju môžu hrávať deti rôzneho veku a vždy sa pri nej poriadne nasmejeme. Hrávame ju aj v anglickej verzii, kde už nevelí Kubo ale hovorí sa Simon says.
Zanechajte komentár
Chcete sa pripojiť k diskusii?Neváhajte prispieť!