Mini road trip, kapitola 2

V predchádzajúcom článku som sa už okrajovo zmienila od dedinke Runina, ktorú sme tiež navštívili na našom Slovenskom road tripe.

Runina sa nachádza na východe Slovenska v okrese Snina a leží v Národnom parku Poloniny Tento Národný park je známy hlavne výskytom najväčších komplexov pôvodných bukovo-jedľových lesov v Európe, ktoré miestami prechádzajú až do pralesov.

Zároveň je podľa štatistík našim najmenej navštevovaným Národným parkom. My sme túto štatistiku prijali ako výhodu a šli sme si do Polonín oddýchnuť na mini túru.

Keďže máme štyri deti, v dosť veľkom vekovom rozmedzí a sila skupiny sa vždy ráta podľa najslabšieho článku, musela som nájsť takú túru, ktorú by zvládla aj 4 ročná Hanka (a ja). Preto ma zaujal popis na propagačnom letáku o dedinke Runina, neďaleko ktorej sa nachádzajú Tri studničky, vraj so zázračnou vodou.

Podľa popisu to vyzeralo celkom zaujímavo a hlavne nenáročne. Len 2,5 km, prevýšenie približne 160 m. No a to, že sa cestička tiahla hlavne cez les, bol bonus, ktorý sme v letnom úpeku súrne potrebovali.

Naša túra začala na konci dedinky, kde si môžte prečítať Desatoro milovníka prírody a v altánku vďaka panoramatickým fotkám spoznať všetky kopce dookola.

Runina
Runina

Od tohto bodu sme sa vydali do lesíka po žltej značke. Miestami sme míňali ikony Panny Márie povešané po stromoch, ktoré tiež môžu pomôcť turistom sa zorientovať. Totiž miesto, na ktoré sme sa vydali je pútnickym miestom, kde sa kedysi mala zjaviť Panna Mária malému chlapcovi.

Po chvíľke putovania lesíkom, vychádzame na lúku.

A tam prišlo to uvedomenie si krásy, ktorú máme okolo seba. Tie výhľady ma dostali. Všade kam som pozrela boli kopce plné zelene, žiadny výrub, žiadne pováľané polomy, len neskutočne veľa odtieňov zelenej farby a enormné množstvo motýľov. Ešte nikdy som nevidela toľko druhov rôznych motýľov na jednom mieste.

Runina

Ešte som nebola v cieli cesty a už som vedela, že minimálne pre toto sa tu oplatilo prísť. Dobila som v tej kráse baterky.

Žltá značka a ikony nás viedli ďalej a k Trom studničkám sme sa nakoniec dostali o trošku neskôr, ako sa píše na rázcestníku. No ale, kto by sa v takejto krásnej prírode niekde ponáhľal.

Tri studničky sú vlastne tri pramene, vyvierajúce vedľa seba. Všetky tri pramene majú vybudované murované prístrešky, ozdobené pravoslávnym krížom. Je tu pekne, vidno, že sa miestni o toto miesto starajú.

Hovorí sa, že vraj má voda v každej studničke inú chuť a lieči. Chuť sa nám všetkým zdala rovnaká, a liečivé účinky tiež nevieme dokázať, keďže sme všetci zdraví, ale voda nás v tom teple príjemne osviežila.

Naša túra tu ale neskončila. Po lesných schodíkoch sme stúpali ešte o čosi vyššie na čistinku. Tam na nás čakala krásna kaplnka aj so zvonicou.

Nedokážem napísať pocity, ktoré človek na takýchto miestach má. To si musí každý zažiť sám. Ale možno keď napíšem, že tu sa vypli všetky zvuky civilizácie, že tu sme sedeli na premodlenom mieste zjavenia, že tu sa stal zázrak, a že toto miesto sa nachádza v náručí panenskej prírody, možno zlomok z toho zacítite.

Po ceste späť k autu premýšľam koľko takýchto nádherných, priam zázračných miest na Slovensku máme. A som vďačná za to, že pôvodný plán s kempom v Rimavskej Sobote nevyšiel. Pretože vďaka tomu sme mohli objaviť krásy Polonín.

Prečítané leto, 4.týždeň: O stromoch

Čo je toto za otázka? Veď stromy nerozprávajú. Alebo? Ak ste zvedaví, odpovede môžte nájsť v knihe Počuješ rozprávať stromy? od Petra Wohllebena.

stromy

Táto kniha patrí medzi tie, ktoré musia byť vo vašej domácej knižnici. Takzvaná “masthevka”. Je mi jasné, že byty, či domy sa nafúknuť nedajú, police z knihami sa doma už prehýbajú, ale táto sa vám tam ešte určite zmestí.

Pre koho je určená?

Kniha hovorí, že pre všetky deti a zvedavcov od šiestich rokov. Potvrdzujem. Deti doma naozaj zaujala. Ale čo je ešte lepšie, ba asi aj najlepšie, kniha zaujala aj mňa. Lebo neviem ako vy, ale mňa ak nejaká kniha nebaví, ja ju proste nedokážem mojim deťom čítať. Spoločné čítanie musí byť spoločná zábava. A pri tejto knihe sme ju naozaj mali.

Mám rada knihy, z ktorých cítiť, že autor je nadšenec a znalec vo svojom obore, a to o čom píše aj dokonale pozná a žije to.

Táto kniha to má. Peter Wohlleben je dlhoročný lesník, ktorý písal hlavne knihy pre dospelých. No okrem toho, už niekoľko rokov sprevádza deti po lese a ako sám hovorí, vždy ho nudilo vysvetľovať len rozdiely medzi jednotlivými druhmi stromov. Ako dobre, že sa nakoniec odhodlal a napísal aj knihu pre deti.

Počuješ rozprávať stromy?

Počuješ rozprávať stromy? totiž nie je len taká obyčajná kniha, ktorú prečítate a odložíte pre mladšieho súrodenca. Toto je adept na časté vyťahovanie, listovanie a hľadanie inšpirácií. Je to kniha, ktorá nielen ponúka zaujímavé informácie zo života lesa, ale obsahuje aj kvízy a konkrétne aktivity, ktoré deťom (a nielen deťom) pomôžu lepšie preskúmať a možno aj pochopiť les a jeho obyvateľov.

Kniha kladie deťom také otázky, ktoré by si v živote v súvislosti s lesom zrejme nepoložili.

Viete čoho sa stromy boja? Rozmýšľali ste niekedy nad tým, či chodia aj zvieratá do školy? Alebo prečo rastú na stromoch huby? Je aj v lese internet? Vedeli ste, napríklad, že malé diviaky sa rady maznajú, ale malé srnce práve naopak? Alebo, že si včely dokážu zapamätať ľudské tváre a vedia sa na ľudí aj nahnevať? Tieto a mnoho, mnoho iných otázok vás prinúti pozerať sa na les odrazu inými očami.

Počuješ rozprávať stromy?

Odkedy sme ju my čítali, prechádzky v lese už nie sú rovnaké.

Skúmame v lese internet, obchádzame korene, hľadáme spriatelené stromy, podľa vetvičiek určujeme vek stromov, všímame si, či majú stromy vyrážky, alebo jazvy a kopu iných vecí. Spoznávanie lesa je tak oveľa zábavnejšie, ako len poznávať rôzne druhy stromov, kríkov, rastlín a húb, ktoré sa v ňom nachádzajú.

stromy

Človek zrazu vníma les ako jeden veľký nový svet, ktorý vôbec nie je taký obyčajný ako sa zdá.

Aj prváci už vedia robiť projekty. Dôkazom je naša Maruška. Tá sa v tom celkom vyžíva. Naposledy spravila projekt, ktorý nazvala Jarné kvety.

Začalo to tým, že sme sa hrali von na dvore a zisťovali sme aké rôzne kvety nám tu rastú a kvitnú. Dostala som nápad, že si niektoré jarné kvety môžme vylisovať. Natrhali sme teda púpavu, modrice, tulipán aj narcis. Neskôr sa nám podarilo nájsť aj margarétku a asi posledný podbeľ sezóny.

Kým naše kvietky oddychovali v lise, Maruška sa začala zaujímať o to odkiaľ vlastne vyrastajú. Tak sme si na záhrade pozreli rôzne korene kvetov. Tulipánová cibuľka mala najväčší úspech. Niekoľko z nich sme si vykopali zo zeme, aby sme si ich mohli prezrieť aj zvnútra.

Keď už sme poriešili korene, na rad prišli listy, stonky a kvety. Aké rôzne listy majú kvety? Na čo slúži kvetom stonka? Aké rozmanité farby na dvore nájdeš?

jarné kvety

Vylisované kvety sme nalepili na výkresy priesvitnou lepiacou páskou, každému sme prilepili jeho meno. Keďže Maruška rada píše (normálne z toho padám na zadok), rozhodla sa pripísať prvú slohu z jednej známej pesničky, ktorú si pospevovala, keď sme “pitvali” tulipánovú cibuľku.

Upršané a studené dni, keď sme sa nemohli učiť vonku sme využili, ako inak, na tvorenie. Tak sa nám do projektu dostali tulipány ako jednoduché origami kvietky. Ako ich poskladať som našla tu.

jarné kvety

Jarné kvety sme našli aj v jednoduchej anglickej básničke, na ktorej si Maruška zopakovala názvy kvetov, aj farby.

jarné kvety

Obrázok na titulnú stranu vyrobila v programe Tux paint, ktorý sa dá voľne stiahnuť. Je to veľmi jednoduchý program na výrobu rôznych obrázkov, či dokonca puzzle.

Jarné kvety

Keď sa znova po niekoľkých dňoch vyčasilo, vrátili sme sa s učením na dvor. Pozorovali sme, čo nové nám v záhrade narástlo, či pribudla nejaká farba. Spravili sme si aj tzv. Hľadanie pokladov. Aby sa zapojila aj Hanka, hľadali sme prírodné poklady rôznych farieb.

Takéto hľadanie pokladov v prírode si môžte vytvoriť na akúkoľvek tému. Deti môžu hľadať rôzne farby ako my, alebo môžu hľadať čo najviac rôznych vecí v jednej farbe. Zaujímavé by mohli byť paličky v rôznych dopredu dohodnutých tvarov, alebo predmety, ktoré sú chlpaté, či mäkké. No možností je naozaj nespočetne veľa.

Choďte s deťmi von a nechajte ich objavovať okolitý svet. Tak uvidíte, čo ich zaujme najviac a aké úžasné nápady im samým napadnú. Vnútorná motivácia má veľkú silu.

dioráma obeh vody

Viete, čo je dioráma? Podľa výkladového slovníka je to nejaký veľkoplošný obraz s plastickým popredím, ktorý má budiť dojem trojrozmernosti.

U nás doma je ich výroba v poslednom čase veľkým hitom. Dievčatá ich vyrábajú ako svoje školské projekty na rôzne témy, ale kým sa s nimi budú môcť prezentovať na skúškach, využívajú ich aj na hranie.

Vytvoriť diorámu z doma dostupných vecí nie je vôbec zložité. Základ je mať krabicu. My najradšej používame krabice od topánok. Využijeme nielen samotnú krabicu, ale aj jej vrchnák. Ďalšie dôležité veci, ktoré ale určite doma máte sú rôzne druhy papierov, štetce a temperkové farby, chlpaté drôtiky, špagát, šnúrky, rôznofarebné sáčky. Zídu sa aj kamienky, či filc, alebo penová guma. Na lepenie používame tavnú pištoľ a tyčinkové lepidlo.

Dioráma môže zachytávať akýkoľvek mini svet. Život pod vodnou hladinou, africkú púšť, krajinu jednorožcov, scénu z obľúbenej rozprávky, jednoducho čokoľvek, čo deti zaujíma.

dioráma

Keď si rozmyslíte aký svet vaša dioráma bude predstavovať, ako prvé vytvorte pozadie. Na spodok a boky krabice ho môžte namaľovať temperkami, alebo nalepiť farebný papier, či fotografiu.

dioráma

Postavte krabicu na vrchnák a môžte začať s tvorením vášho mini sveta. My doma, nezlepujeme vrchnák s krabicou, preto môžme diorámu kedykoľvek vrchnákom zatvoriť a inokedy zas rozložiť. Takto poskladaná dioráma si ľahšie nájde miesto v izbe, ak ju deti práve nepotrebujú a tiež sa ľahšie preváža z miesta na miesto. Na záver už len stačí dodať rôzne postavičky, či zvieratká, ktoré vo vašom mini svete žijú.

dioráma

My sme doma vyrábali diorámy keď sme sa učili o podnebných pásmach. Dievčatá vyrobili diorámu dažďového pralesa, savany a polárnej oblasti. Jednu diorámu sme vyrobili aj keď sme si opakovali učivo o kolobehu vody.

dioráma obeh vody

Do vášho výtvoru môžte pridať aj rôzne popisky, alebo môžte zvonku na krabicu prilepiť papier s vysvetlením, o čom váš mini svet je. Všetko je to len na vašom uvážení a estetickom cítení.

Keď som našla na internete tento pokus, hneď som vedela, že to bude pecka. A aj bola. Veď kto by nechcel vedieť a vidieť, ako vzniká hovienko? Zozbierali sme všetko potrebné a šlo sa na vec.

Začiatok tráviacej sústavy, naše ústa, predstavuje obyčajná miska. Potrhali sme (niektorí postrihali) do nej chlieb, tak ako keď naše zuby rozhryzú jedlo na malé kúsky. Zapili sme ho mliekom a pridali sme aj vodu, namiesto slín.

Teraz na rad prichádzajú zadné stoličky, ktoré jedlo poriadne podrvia. Tak sme chlieb v miske poriadne popučili. V tejto fáze je ešte náš pokus celkom slušný. 🙂

pokus traviaca sustava

Takto premiešané a požuté jedlo ide pažerákom priamo do žalúdka. Pažerák v našom pokuse predstavuje lievik a žalúdok je uzatvárateľný sáčok. V žalúdku sa k jedlu pridávajú aj kadejaké tráviace kyseliny, tak sme do sáčku priliali ocot.

Sáčok sme uzavreli a pohyby žalúdka sme simulovali našimi rukami. Dievčatá mali zatvorený sáčok poriadne postláčať a premiesiť, tak ako to robí náš žalúdok. Bolo to pre ne trošku nechutné, vidieť požutý chlieb a stláčať to, hoc aj cez sáčok.

pokus tráviaca sústava

Potrava ide zo žalúdka do tenkého čreva, odkiaľ sa vstrebávajú do tela živiny. Tenké črevo je v našom prípade stará silonka, do ktorej sme premiestnili hmotu zo sáčku.

Táto časť pokusu bola pre baby najviac nechutná a fúúúúj. Keďže hmota, s ktorou pracujeme je mokrá, cez očká silonky ľahko prejde takmer všetko tekuté. Takto nejako sme si predstavili vstrebávanie živín do tela. Upozorňujem, že túto časť pokusu, treba robiť nad nejakou miskou.

V silonke ostáva len tuhá hmota. Tá sa ďalej posúva do “hrubého čreva”, takže sme zabalili naše “jedlo” to papierovej utierky, ktorá absorbuje aj posledné zvyšky vody. A na záver prichádza zlatý klinec celého experimentu. Cez dierku v utierke, ktorá predstavuje ľudský konečník, si vytlačte malé hovienko. No, fuj! 🙂

pokus traviaca sustava

Priznávam sa, zabávala som sa na deťoch pri tomto pokuse.

Ako mraštili obočie, hundrali a fujkali, zapchávali si nos (aj keď to skoro vôbec nesmrdelo, len ocot bolo cítiť), ale teda precítili to poriadne. Ale aj napriek tomu, že sa im to miestami hnusilo, pokračovali až do zdarného konca Nad pocitmi znechutenia, predsa len vyhrala zvedavosť. 🙂

Zo školy si pamätám, že horniny poznáme usadené, premenené a vyvreté. Toto sa drží v mojej hlave ešte od školských čias, ale to je tak všetko. Nejaká naučená poučka.

Zapamätať si nejakú definíciu nemusí byť na škodu, deti však musia chápať, čo sa učia. U nás doma nám k pochopeniu nejakého, na pohľad nudného učiva, pomáhajú rôzne tvorivé aktivity a pokusy. Aj preto sme sa o horninách nielen rozprávali, ale sme si ich zopár vyrobili z voskoviek.

Táto aktivita je trošku zdĺhavejšia, ale vôbec nie je náročná ani na materiál ani na prevedenie. Na výrobu hornín potrebujete len rôznofarebné voskovky, alobal, nádobu s horúcou vodou a strúhadlo na pastelky.

horniny

Celé voskovky predstavujú rôzne druhy kameňov, nerastov, skál. Strúhadlom sme ich nastrúhali na drobné čiastočky. V prírode sa tento proces rozrušovania nerastov a hornín nazýva zvetrávanie. Popri strúhaní sme sa rozprávali o tom, ako na skaly pôsobí slnko, vietor, dážď a čo vlastne zvetrávanie spôsobuje.

Tieto malé kúsky voskoviek sa stali základom pre vznik našich nových voskovkových hornín.

Usadené horniny

Usadené horniny vznikajú navrstvením zvetraných kúskov a následne pôsobením veľkého tlaku.

Na alobal sme navrstvili farebné nastruhané voskovky, tak ako sa vrstvia kúsky zvetraných hornín.

horniny

Potom sme ich zabalili a skúšali riadne stlačiť. Keď sme stláčali rukami, voskovky sa stále rozsypávali, tak museli dievčatá prísť na to, ako vyvinúť väčší tlak. Pomôcť môže hrubá kniha, alebo keď sa na alobal deti postavia. Takto sme vytvorili naše usadené horniny.

usadené horniny

Vyvreté horniny

Vyvreté horniny na svoj vynik potrebujú veľké teplo. Vznikajú v hĺbkach našej Zeme, alebo keď sa horúca magma vyleje na povrch a stuhne.

Tentokrát sme si z alobalu vyrobili “lodičky”, do ktorých sme dali už hotové usadené horniny (ale môžte tam dať aj nastrúhané voskovky, alebo celé kúsky voskoviek).

Lodičky sme potom položili opatrne na horúcu vodu, ktorá reprezentuje teplo vnútri Zeme. Keď sa voskovky roztopili, vybrali sme ich z vody a nechali vychladnúť.

vyvreté horniny

Premenené horniny

Tento typ hornín vzniká pri veľkom teple a veľkom tlaku.

Znovu sme teda vyrobili lodičky z alobalu, dali do nich už hotové horniny (alebo nastrúhané voskovky) a nechali ich roztopiť na horúcej vode. Následne, po vybratí z vody, sme ich ale zabalili a stlačili. Keďže už boli roztopené, nebolo treba na ne stúpať stačilo ich stlačiť rukami (pozor, alobal môže byť po vybratí z vody horúci). Vnútri v alobale bol ešte vosk teplý, nechali sme teda naše horniny chvíľu oddychovať, kým nevychladnú a až potom sme ich rozbalil.

Mala som pocit, že vždy pri rozbaľovaní alobalu dievčatá chvíľu prestali dýchať. Boli veľmi zvedavé, čo sa vnútri udialo. A ten prekvapený pohľad stál za to. Každá hornina vyzerala úplne inak, aj keď bola vyrábaná z rovnakých druhov voskoviek. Zaujímavé, že?

Myslím si, že táto aktivita dala dievčatám oveľa viac, ako by im poskytla akákoľvek kniha, či pracovný zošit.

Od tohto pokusu, vždy keď sme v prírode a dievčatá nájdu nejaký zaujímavý kameň, skúšajú hádať akým procesom vznikol. Niekedy je to naozaj ťažké zistiť, ale podstatné je, že skúmajú a bádajú. Majú oči otvorené dokorán a uvedomujú si, že aj tie obyčajné skaly majú za sebou svoj príbeh.

Takúto otázku som dostala. Zamysleli ste sa vy, dospeláci, niekedy nad tým? Súvisí to samozrejme so zeleným farbivom v listoch. Na jeseň sa listnaté stromy pripravujú na oddych, preto sa v listoch prestane tvoriť zelené farbivo, a tak sa postupne k slovu môžu dostať aj iné farbivá, ktoré listy obsahujú. Poďme sa pozrieť aké to sú.

listy

Ako? No predsa pokusom. Je trošku náročnejší na čas, ale výsledok za to stojí.

Čo si teda treba prichystať:

  • farebné listy
  • poháre (radšej vyššie, ideálne sú zaváraninové)
  • alkohol
  • papierové utierky
  • drievka alebo ceruzky

Základom tohto pokusu sú jesenné listy. Teraz ich je všade veľmi veľa, tak šup-šup na prechádzku. Listy zbierajte priamo zo stromu. Na pokus potrebujete čerstvé, nie tie, už zoschnuté, zo zeme. Nazbierané listy roztrieďte na kôpky podľa farieb.

Každú kôpku listov natrhajte, alebo nastrihajte do jedného pohára. Je to výborné cvičenie na jemnú motoriku, preto aj najmenší členovia rodiny vám môžu pomôcť.

Natrhané listy zalejte alkoholom. Stačí len toľko alkoholu, aby ním boli listy prikryté. Potom vezmite nejaké náradie z kuchyne (varešku, lyžicu, habarku) a listy v alkohole chvíľu mliaždite. Už v tejto fáze vidno, ako sa uvoľnia farbivá do alkoholu. Poháre potom prikryte fóliou a nechajte v kľude stáť do ďalšieho dňa.

Na druhý deň si nastrihajte z papierovej utierky dlhé pásiky. Jeden koniec oviňte okolo ceruzky, druhý ostane voľne visieť. Položte ceruzku na poháre tak, aby sa voľný koniec papierovej utierky dotýkal alkoholu.

Teraz už stačí len čakať. Postupne uvidíte ako sa alhohol vpíja do papierovej utierky a zároveň zo sebou nesie hore aj farbivo. Po hodine dvoch, sa vám na pásikoch ukážu rôzne farbivá, ktoré v listoch sú, aj keď sa list zdá jednofarebný. Tento proces sa volá chromatografia, zjednodušené povedané ide o oddeľovanie jednotlivých zložiek zmesi.

listy chromatografia
listy

V každom liste sme videli niekoľko farbív. Samozrejme v tom zelenom prevládalo zelené farbivo, ale našli sme ho aj v červených listoch. Síce už len máličko, ale bolo tam. Tak čo, vyskúšate?

Alebo môžte začať jednoduchšou chromatografiou, ktorú sme už kedysi s dievčatami robili (pozrite tu).

model Zeme

Občas doma pri upratovaní nájdem veľmi užitočné veci. Z minuloročného vianočného tvorenia mi napríklad ostali polystyrénové gule, no ale čo s nimi takto v októbri? Rozhodnúť mi pomohla učebnica zemepisu. Práve s dievčatami v domácej škole skúmame našu Zem, takže pri pohľade na polystyrénové gule som hneď vedela, čo s nimi. Vyrobíme si 3D model Zeme.

Na pomoc sme si vzali aj literatúru, knihu Zem z edície Vedomosti v hrsti. Najprv sme si z nej prečítali zopár zaujímavostí o stavbe našej planéty. Potom prišlo na rad tvorenie.

Polystyrenovú guľu treba deťom dopredu trošku upraviť, no nie je to nič náročné. Ceruzkou spravte čiaru po obvode celej gule zvisle aj vodorovne. Tým si ju rozdelíte na 4 časti. Jednu z nich a potom ostrým orezávačom vyrežete podľa naznačených čiar. Všetko ostatné už zvládnu deti samé. Moje dievčatá maľovali temperkami aj akrylkami, uzučkú zemskú kôru naznačili len hnedou fixou.

Keď vnútro Zeme poriadne vyschlo, domaľovali na polystyrénovú guľu kontinenty a oceány a model Zeme bol hotový.

model Zeme

Ako posledné prišli na rad “popisky”. Na tie sme spotrebovali zopár špáradiel a kúsok bieleho papiera. Vyrobili sme z nich malé zastávky s krátkym popisom každej vrstvy Zeme, ktoré sa do nášho modelu dajú zapichovať podľa potreby.

model Zeme

Znova sa mi potvrdilo, že učenie spojené s tvorením je v našej rodine najlepšia voľba. Výroba modelu Zeme trvala síce dlhšie, ako keby sme ostali len pri otvorení knihy a dievčatá by sa niečo naspamäť naučili, ale zaručene bolo veľa zábavnejšie.

opice

Tento názov môže v našej rodine evokovať kadečo 🙂 ,ale bude naozaj o skutočných opiciach. A nielen o nich, ale aj o ich najbližších príbuzných ľudoopoch a poloopiciach.

Stalo sa to takto.

V knižnici som požičala knihu Opice z našej police a tá zaznamenala doma obrovský úspech. Jej čítanie bola udalosť, dokonca ju brali aj na prázdniny k babke, a aj tá musela čítať. Táto kniha sa proste vydarila. K tomu sa pridalo zopár nových informácií o Jane Goodall, z knihy 20 výnimočných dievčat, ktoré zmenili svet a bolo jasné.

Máme novú tému na skúmanie.

Perfektne nám k tomu poslúžila kniha Nie je opica ako opica. Poznáte ju?

Táto knižka prevedie deti svetom primátov tak, že už nikdy ich nebudú hádzať do jedného vreca a nazývať opicou aj to čo vlastne opica nie je.

Deti sa naučia rozlišovať 3 skupiny primátov a o niektorých zástupcoch sa dozvedia zaujímavé informácie. Nečakajte od knihy suché fakty, kniha je skôr zameraná na netypické vlastnosti a pikošky z ríše primátov. Deťom sa určite zapáči. Veľkým plus sú veľké písmená, takže knihu môžu čítať aj mladšie deti, ktoré práve prenikajú do tajov čítania.

Táto kniha sa teda pre nás stala východiskom pre náš nový projekt, ktorého výstupom je lapbook o primátoch.

opice

A ako sme s knihou pracovali?

Ešte pred čítaním knihy som vytlačila dievčatám obrázky primátov, ktoré sú spomínané v tejto knihe. Nájdete ich na blogu montessorikids.sk v tomto článku.

Najprv sme potrebovali rozdeliť všetky primáty na tri hlavné skupiny, o ktorých sa v knihe píše. Takže som dievčatám prečítala z knihy hlavné charakteristiky a ony sa snažili všetky zvieratá podľa nich rozdeliť. Šlo im to celkom ľahko. Potom dievčatá o každej skupine vytvorili mini knižočku.

opice

Obidve dostali tvorivú náladu, tak sa rozhodli, že jedna nakresli zástupcu poloopíc a druhá opíc. K týmto kresbám sme potom pridali fotky ostatných zvierat a vytvorili sme pre každú skupinu knihu zaujímavostí.

O každom zvieratku sme si niečo prečítali z knihy a ony napísali k fotke nejakú pikošku. Nezvyknem dievčatám diktovať, čo majú písať. Myslím si, že to, čo je v texte zaujímavé, či dôležité, je pre každého človeka čisto subjektívna záležitosť. Takže výber zaujímavostí bol úplne v ich réžií. Takýmto spôsobom sa naučia samé z textu vyberať informácie a práve to čo sa zdá zaujímavé im, si zapamätajú na dlhšiu dobu, akoby som im niečo diktovala ja.

Okrem knihy sme si pomohli aj internetom. Zistili sme, že najmenší primát je sotva veľký ako prst dospelého človeka a najohrozenejšie primáty sú lemury.

V našom lapbooku nechýba ani mapa výskytu jednotlivých primátov. Keď sa baby na ňu zadívali, hneď si všimli, že sa nachádzajú len v niektorých oblastiach. To spustilo ďalšiu debatu o podnebných pásmach Zeme.

Keď pracujeme s nejakou témou, snažím sa cez ňu prepojiť, čo najviac predmetov. Preto náš lapbook obsahuje aj matematický pracovný list a zopár frazeologizmov, ktorých význam si museli dievčatá nájsť samé v slovníku a na internete.

opice
http://www.k12mathworksheets.com/worksheet/multiplication-color-by-number-worksheet-monkey/

Okrem kníh Nie je opica ako opica a Opice z našej police, sme si listovali aj v encyklopédiach Zviera a Gorily, opice, ľudoopy z edície Vidieť-poznať-vedieť a v knihe Džungľa, ktorá je tvorená jedinečnou technológiou Photicular. Vďaka, tejto technológií zvieratá v knihe na malú chvíľu ožijú. (pozrite TU)

opice

No a opičí týždeň sme zakončili anglickou knihou More spaghetti, I say, o opičke, ktorá sa nemôže s nikým hrať, lebo je zaneprázdnená jedením milovaných špagiet.

opice

Hádajte, čo sme mali v tento deň na obed?

Voda, to je živel, ktorý milujú všetky deti. A ako veľa sa od nej dokážu naučiť. My už sme zopár hier a pokusov s vodou robili a znova nás to k nej zlákalo. Tentokrát sme sa hrali s hustotou nielen vody, ale aj iných kvapalín a spravili sme si dva jednoduché pokusy.

1. Hustota rôznych kvapalín

Prvý pokus určite veľa z vás pozná. Ale u nás doma to bola poriadna zábava, tak som ho proste musela spomenúť. Skúmali sme v ňom či majú rôzne kvapaliny, rôznu hustotu. Pobehali sme teda po kuchyni a špajzi a doniesli sme všetko, čo sa u nás našlo v kvapalnom stave. Olej, kečup, tekuté mydlo, med, sirup a samozrejme vodu (to červené je domáci ríbezľový sirup, nie borovička 😀 )

hustota kvapalín

A šlo sa na vec. Vzali sme si na pomoc vysokú nádobu a začali sme do nej liať jednotlivé kvapaliny. Snažili sme sa ich liať pomaly, skoro po stene nádoby. Tak sme ľahšie videli, že niektoré kvapaliny nemajú so vzájomným premiešaním žiadny problém, no iné sa nezmiešajú ani za svet.

Tak napríklad tekuté mydlo a kečup, sa zmiešali, ale voda sa už k nim pridať nechcela. No keď sme na to všetko naliali ešte med, ten sa rozhodol, že klesne na dno. Pod vodu, aj pod kečupovo-mydlovú gebuzinku. Hmm, zaujímavé, povedali si dievčatá a liali ďalej.

A hútali pri tom, prečo niektoré kvapaliny ostanú hore, iné klesnú a dokonca sú aj také, čo sa zaseknú niekde v strede, medzi dvomi kvapalinami. Tak sme si overili v praxi, že čím vyššiu hustotu kvapalina má, tým nižšie v nádobe sa nachádza.

Tento pokus sa u nás robil niekoľkokrát. A poslednýkrát si už baby dali samé podmienku, že nechcú aby sa im kvapaliny v nádobe zmiešali. Tak sa snažili liať tak, aby za sebou nenasledovali tie s rovnakou hustotou. Ak to chcete vyskúšať, naše odporúčanie je liať zaradom med, sirup, tekuté mydlo,vodu a olej. Ak vodu navyše zafarbíte potravinárskym farbivom, môže vám vzniknúť celkom zaujímavá senzorická nádoba.

hustota

2. Hustota slanej a sladkej vody

Na druhý pokus sme potrebovali vyššiu nádobu, vodu z vodovodu, soľ a vajíčko.

Do nádoby sme naliali vodu z vodovodu a položili sme do nej vajíčko. Vajíčko kleslo na dno. Potom sme do vody začali prisypávať soľ. Pekne postupne, jednu, dve lyžice a všetko sme to premiešali, kým sa soľ nerozpustila. Tento proces sme opakovali niekoľkokrát, až do momentu, keď sme si všimli, že vajíčko vo vode začalo stúpať smerom hore. Trošku to trvá, ale stojí to za to.

hustota

A čo sme týmto pokusom zistili?

Že sladká voda má menšiu hustotu ako vajíčko a pridávaním soli sa hustota vody zvyšuje, preto vajíčko stúpa hore. Hustotu sladkej a slanej vody si vyskúšali aj lego panáčiky, a veru, lepšie sa im plávalo v slanej vode. Takže z toho vyplýva, že ak sa chcete učiť plávať, utekajte radšej k moru.